Už nie som to naivné dievčatko, ktorému vadilo, že jej angličtinár vytkol úroveň rozhovoru, ani netúžim po láske, lebo už viem, že okrem krásneho pocitu, že vás má niekto rád, je tu aj neskutočná zviazanosť a výčitky svedomia, keď zistíte, že vy jeho nie.
A tak som včera v noci, keď sa mi akurát nesnívalo o červených muchotrávkach zelených, rozmýšľala, či nemám tie články zmazať.
A rozhodla som sa, že nie. Pretože občas sa vo mne prebúdza to dieťa, ktoré miluje žuvačky, horkú čokoládu a verí Voldemortovi nos medzi očami. Občas si na seba vezmem modré kockované nohavice a červené bodkované tričko a kašlem na to, že je mi v zelených sandáloch zima. Občas si čítam dlho do noci a potom strčím knihu pod vankúš, aj keď by sa istotne vošla vedľa. Občas jednoducho namiesto starnutia a dospievania mladnem...
A páči sa mi to. Mám obdobie, kedy by som na seba nevzala sako a sukňu, ani keby mi za to dali červené a zelené cukríky. Ráno chcem ešte aspoň dve hodiny spať a večer chcem byť ešte aspoň dve hodiny hore.
A hlavne nechcem pomáhať jednému veľmi pravdepodobne stratenému prípadovi a nechcem sa učiť, len by som sa hrala a hrala a hrala...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár