„Marcel!“ niekde v diaľave som započul svoje meno. Nevedel som, kto, čo a prečo. Keď zrazu, započul som ho znovu. Otvoril som oči. Vrátil som sa, zo svojho sveta sem. Keď ho vyslovil tretíkrát, už som ho počul celkom zreteľne. No stále som hlasu nevenoval pozornosť.
„Počúvaj ma, Marcel,“ rozpoznal som ho. Natešený hlas spolužiaka Marcela a jeho radostný buchnát do pleca mi rozprúdili krv v žilách, tak som zodvihol hlavu. Bola akási ťažká, patrí vôbec mne? „Už sa to skončilo, ideme domov!“ Pozrel som sa mu do očí, ale nepovedal som nič. Bol som ticho a snažil som sa skryť všetky pocity v hĺbke oči. Bol som si istý, že nič nevidí. Prikývol som hlavou, že rozumiem. Zhodil som si kapucňu z hlavy a s tichým povzdychom som sa postavil, rukou som sa načiahol za taškou a vyhodil si ju na plece.
„Veselé Vianoce, Marcel!“ zrazu zvolal, chlapsky ma objal a tlačil mi niečo do rúk. Nejakú malú škatuľku. Nevládal som ju udržať v rukách, tak mi vypadla hneď potom, ako sa odo mňa odtiahol.
„Ďak...,“ slová sa mi zasekli kdesi v hrdle. Po dlhých hodinách som sa snažil prehovoriť. Radšej som sa zohol po darček a keď som sa vrátil do normálnej polohy, nezrozumiteľne som povedal ďakovné slovo a pritom som mu nepozrel ani do oči. Odtiahol som sa od neho a vykročil som preč z miestnosti. Preč odtadiaľ, kde si všetci vymieňali svoje vianočné darčeky pre priateľov, blahoželania krásnych a šťastlivých sviatkov a dúfania v to, že sa čoskoro všetci znovu uvidia. Prešiel som tmavou chodbou a počúval som vlastné kroky, to ťažké dopadanie na tvrdú zem. Ešte stále ku mne doliehali zvuky z telocvične. Chcel som byť čo najskôr preč.
Postavil som sa neďaleko od zastávky a dúfal som, že ku mne už nikto nepríde. Nepotrebujem to. Prekliate Vianoce a všetky opletačky s nimi. Neznášam Vianoce. Už som len rád, že konečne odtiaľto vypadnem. Aj keď viem, že doma to nebude nijak iné... ale na tom nezáleží.
Ani ma neprekvapilo, že za mnou došla Lenka, hodila sa mi okolo krku, vsunula mi letmý bozk na líca a popriala mi šťastné a veselé Vianoce. Ani to, že za mnou dobehlo ďalších pár ľudí, ktorým som len prikyvoval. Nepreriekol som ani slovo. V krku som mal akúsi zvláštnu hrču, ktorú som nemohol prehltnúť a vydať zo seba niečo. Mal som sa postaviť inde, alebo prísť o čosi neskôr. Aby si ma nevšimli. Teraz sa rozprávajú, je vhodný čas ísť. Posunul som sa o pár metrov ďalej od nich, práve včas. Prišiel autobus.
Nastúpil som, zaplatil som lístok a išiel som do samého, najtmavšieho zadku autobusu, kde som dúfal, že ma nikto neuvidí, nikto ma nenájde a nikto mi už nebude nič priať k Vianociam. Tak sa stalo. Spokojne som si nasadil kapucňu naspäť na svoje miesto, vložil som si slúchadlá do uší a pustil si Evanescence.
Autobus sa pohol. Hodinová cesta domov sa začala. Paráda. Keby ma tak autobus chcel odniesť na miesto, milión míľ vzdialené odtiaľto. Na miesto, kde by nebolo nič, len tma a ticho. Nikto. A nič. To, po čom túžim.
Rozpršalo sa. Pozoroval som, ako dažďové kvapky dopadajú na sklá autobusu a pomaličky, pomaly sa spúšťajú dolu po okne. Jedna za druhou. Spoja sa, vytvoria pramienok a pokračujú spolu vo svojej ceste. Kvap, kvap, kvap ... dopadajú na okno v akomsi zvláštnom a nepochopiteľnom rytme. Ako slza. Slza, čo sa spustila z môjho oka a dopadla na bundu. Len jedna jediná. Viac nie. Nie tu, nie teraz. Príde ten čas... raz.
Ani neviem, ako dlho trvala cesta. Nevnímal som ju. Tak, ako som nevnímal nič iné. Asi som zadriemal, s hudbou na ušiach. Ani by som si nebol býval uvedomil, že už som doma, keby za mnou neprišiel šofér, zhodou okolností náš sused a nepovedal mi, že už je konečná, že vystupujem.
Vystúpil som a pobral som sa v tom daždi ku dverám nášho domu a v rukách som stále zvieral škatuľku od Marcela. Milujem dážď, už som to spomínal?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár