priateľka ľútosti.
Sťa jak čierny mrak,
čo zahalí jasnú oblohu,
či jak krutý drak,
čo spáli lásky odrodu.
Ťažká strata,
ktorá tíško drieme,
nám zrazu nedá spať.
Tichý bôľ čo nevie dávať,
iba rázne brať.
Berie jasnú myseľ
a zatvára bránu srdca.
Nedá pokoj,
nadýchnuť sa.
A predsa sa dá bojovať.
Aj keď to bolí,
musí sa trieska smútku
spáliť v ohni lásky.
Časom,
keď na poli
uzrú zlaté klásky,
zahojí sa to,
čo spôsobilo
lásky povstanie.
No ako po každej rane
i tu
jazvička ostane...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
rumova_vila
9. 4.apríla 2007 09:41
jazvicky ostavaju vzdy...ale nebij, kazdy raz najde tu svoju spriazdnenu dusicku, ktora nesposobi ziadne rany, ani jazvy...ktora jednoducho ostane pri tebe
Napíš svoj komentár