„Čo sa stalo?“ spýtal sa.
„Nó, ja som ťa nejako omylom ovalil po hlave, pretože som si myslel, že si nepriateľ,“ vysvetloval Garreth.
„Tak si dávaj pozor koho ovalíš po hlave,“ poznamenal Allareon.
„Ale, zas až také hrozné to určite nebolo,“ bránil sa Garreth.
„Že nie? Ja ti dám že nie,“ povedal zlostne Allareon a snažil sa vstať, ale hlava mu tak dunela, že sa nedokázal ani posadiť. Pozrel sa na Garretha vražedným pohľadom. Nahnevaný si ľahol a zaspal.
„Vstávaj! Už je ráno,“ budila Armiella Allareona. Pootvoril oči. Na čistinku pomedzi konáre dopadali slnečné lúče.
„Som hladný,“ povedal.
„Garreth išiel niečo uloviť,“ utešovala ho Armiella.
No Allareon sa začal smiať. Nechápavo naňho pozrela. Allareon jej vysvetlil, že od hostinského dostal mäso, takže Garreth išiel na lov zbytočne. Obaja sa začali smiať. Allareon sa zdvihol zo zeme a pristúpil ku koňovi. Z koňa zobral svoj batoh a z neho vybral zabalený kus mäsa. Podal jej ho. Ona ho rozporcovala nožom ktorý jej podal Allareon zároveň s mäsom. Keď mu vrátila nôž, začal hľadať vhodné drevo. O pár minút našiel liesku. Odrezal z nej tri palice a zastrúhal ich konce. Jeden podal Armielle, druhý si nechal a tretí položil na zem. Armiella mu podala jeho kus mäsa, ten si napichol na palicu a začal si opekať na ohni. Zrazu začuli za sebou praskot konára. Otočili sa. Zpoza stromu vyšiel Garreth.
„Nemal som štastie,“ oznámil im a spýtal sa, čo opekajú.
„Hostinský mi dal mäso,“ odpovedal mu Allareon. Garreth natešene tleskol rukami, zložil si tulec aj s lukom a sadol si na zem k ohňu.
O chvíľu si už všetci traja opekali. Pri jedení mäsa sa začali rozprávať, kedy dorazia do najbližšieho mesta.
„Keď sa nestratíme, tak by sme tam mohli byť už dneska večer alebo až zajtra ráno,“ vysvetľovala Armiella a potom sa spýtala: „tak ideme?“ Obaja kývli hlavou na znak súhlasu. Garreth udusil oheň a ony dvaja zatiaľ zbalili veci. Potom všetci traja vysadli na kone a vydali sa na cestu. Popoludní začal les rednúť, ale z lesa vyšli až pri západe slnka.
Z kopca uvideli prekrásne mesto plné blikajúcich svetielok.
„Tak toto je Keiros,“ oznámila im Armiella. Potom popchla koňa. Pomaly klusala k mestu. Asi po pol hodine boli pri prvých domoch.
„Keiros je vlastne hrad. Je obohnaný dvomi vysokými múrmi. Ľudia sa tu delia podľa vrstiev. Najchudobnejšia vrstva býva pred bránami. To znamená, že sú úplne bezbranný pri nečakaných útokoch. Potom tu je vrstva bohatších, tí sú za prvou hradbou. Za druhou hradbou sú šľachtici a v samotnej citadele žije správca mesta. Hostince nie sú pred bránami,“ vysvetľovala Armiella, „za hradby sa už nedostaneme, pretože brány sú otvorené len do západu slnka.“
„Kde sa teda ubytujeme?“ spýtal sa Allareon.
„V stajni,“ odpovedala Armiella. Allareon nadšený nebol, ale nenamietal. Garreth sa tešil, že sa budú môcť zblížiť s Armiellou. Pomaly klusali na koňoch pomedzi domčeky. Zrazu Armiella zosadla.
„Tu prespíme,“ povedala im. Obidvaja zoskočili z koňov. Stáli pred väčším domom.
„Počkajte tu,“ povedala im Armiella a priviazala koňa o zábradlie. Tento dom mal verandu ohraničenú hnedým zábradlím a s dvomi oknami. Armiella zaklopala na dvere. O chvíľu sa spoza dverí vynorila hlava malého chlapčeka.
„Armiella!“ zvolal, otvoril dvere a objal ju. Obaja potom vošli dnu. O niekoľko minút, Allareonovi a Garrethovi sa to zdalo ako celá večnosť, vyšla Armiella.
„Poďte so mnou!“ povedala im odväzujúc koňa. Zahla za roh domu vedúc koňa za uzdu. Obidvaja ju nasledovali. Keď zahli za roh domu uvideli stajňu, ale ani jeden kôň tam nebol. Armiella v stajni uviazala koňa. Takisto to urobili aj oni dvaja.
„Tak a tu prespíte,“ oznámila im, „za chvíľu vám prinesiem niečo pod zub.“ Obrátila sa a rezko vykročila naspäť k domu. Allareon a Garreth sa zvalili na kopu sena. Obaja rozmýšľali nad uplynulým dňom. O pár minút prišla Armiella a položila im na maličký stolček, ktorý bol pri stene, peceň chleba a mlieko v džbáne. Zaďakovali. Allareon si kľakol ku stolíku a odtrhol si kúsok z chleba, zapil ho mliekom. Garreth sa naňho chvíľu pozeral a potom sa aj on pustil do večere. Keď sa navečerali, ľahli si znova na seno. Allareon si predstavoval, ako sa zvíta s rodičmi, so sestrou. Garreth okamžite zaspal. Po chvílke aj Allareon.
Zakikiríkal kohút. Allareon pootvoril oči a znovu ich zavrel. Garreth už bol hore.
„Vstávaj!“ zakričal naňho. Allareon znovu pootvoril oči, otočil sa na chrbát a sadol si.
„Armiella už priniesla raňajky,“ povedal mu Garreth. V tej chvíli pribehla Armiella a začala kričať: „Musíte preč!“
Garreth nechápavo pozeral.
„Ihneď!“ kričala, „Hľadajú dvoch mužov, ktorí včera prišli cez les.
„Kto nás hľadá?“ spýtal sa stále nechápajúco Garreth.
„Vojaci,“ povedala.
„Allareon sa bleskovo postavil, pripásal si svoj meč a odviazal koňa. Vyviedol ho zo stajne a tam naňho vyskočil. To isté urobil aj Garreth. Poďakovali sa jej.
Armiella im vysvetlila, že majú ísť cez lesnú cestu, že je to najrýchlejšia cesta do Zyjaku. V tom zaznela trúbka.
„Rýchlo!“ zakričala so slzami v očiach, „choďte už!“
Popchli kone a tryskom vyrazili pomedzi domčeky. Keď vycválali spomedzi domčekov, vyrazili smerom k lesu. Allareon si až teraz všimol, aký je pekný deň. Na oblohe nebolo ani obláčika.
„Takže cez les,“ povedal Allareon. Garreth len prikývol. Keď boli na začiatku lesa, obzreli sa smerom k mestu. Nad domčekmi sa prášilo, akoby sa tade prehnala celá kavaléria. Ukázal na skupinu jazdcov o veľkosti dvadsiatich členov a zvolal: „Mali by sme ísť!“
„Ale tu cesta nie je!“ upozornil ho Allareon.
„Tak priamo cez les!“ zvolal Garreth a popchol koňa. Obaja cvalom vyrazili do lesa.
Po chvíli Allareon zvolal: „Mám nápad! Tá cesta je od nás napravo, aspoň dúfam. Takže keď sa teraz dáme doprava, dôjdeme k ceste a po nej do Zyjaku. Dôjde im to až neskôr.“ Garreth kývol hlavou na znak súhlasu. Zvrtli kone a cválali smerom k ceste. Obzerali sa, ale pomedzi stromy nebolo nikoho vidieť.
„Už sme tu!“ zvolal radostne Garreth. Práve vycválali z pomedzi stromov, takže od cesty ich delil pomerne mierny briežok o dĺžke asi dvoch metrov. Obaja popchli kone doľava. V tom preletel okolo Allareonovej hlavy šíp. Obzreli sa. Uvideli troch cválajúcich jazdcov. Jeden mal luk, dvaja mali dlhé kopije. Bola to ťažká jazda. Doháňali ich. Rozdiel medzi nimi bol už len niečo vyše dvadsiatich metrov.
„Mám nápad!“ zvolal Allareon, „prudko strhneme kone napadneme ich. To čakať nebudú.“ Garreth kývol hlavou na znak súhlasu.
„Teraz!“ zakričal keď mu okolo hlavy preletel šíp. Allareon strhol koňa doľava a Garreth doprava. Až teraz si Allareon poriadne všimol jazdcov.
Mali na sebe krúžkové brnenie a na ňom tuniky so znakom leva, ktorý stál na zadných nohách. Pripadali mu povedomí. Cválali v rade. Ten s lukom cválal napravo, takže bol oproti Garrethovi, ktorý už tasil meč. Garreth sekol mečom. Vystrekla krv. Po tvári mu stekali kvapky lukostrelcovej krvi. Jeden z koňov zaerdžal. Po pár sekundách lukostrelec spadol z koňa. Garreth sa pozrel naľavo v nádeji, že uvidí Allareona. Nikto tam však nebol. Allareona jazdec zasiahol s kopijou do hrude. Allareon teraz ležal na zemi. Z hrude mu trčal kúsok kopije. Jeho kôň zmizol v lese. Meč sa povaľoval pár metrov od neho. Obaja jazdci sa otočili a znovu sa dali do cvalu. Jeden mieril k mŕtvemu lukostrelcovi. Druhý, ten so zlomenou kopijou, ktorý zasiahol Allareona, mieril k nemu. Ten prvý preklusal okolo mŕtveho lukostrelca a zamieril ku Garrethovi s pripravenou kopijou. Zpoza Garretha zaznela trúbka. Z lesa, približne z tade, z kade vycválali oni dvaja, sa zjavila skupina jazdcov. Cválali k nemu.
„Prepáč!“ zakričal so slzami v očiach Garreth a cvalom vyrazil do lesa.
Allareon zrýchlene dýchal. Ležal na chrbte. Zdvihol hlavu. Uvidel kúsok kopije, ktorá mu trčala z hrude. Položil hlavu na zem. Privrel oči. Po chvíli počul kroky. Pomaly zavrel oči. Čakal na posledný úder. Pred očami sa mu zjavovali zážitky z detstva. Uvidel otca, matku a sestru, ako sa naňho pozerajú so smútkom v očiach.
„Prepáčte,“ povedal potichučky Allareon. Vyhŕkli mu slzy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
angel...
8. 9.sept. 2008 21:12
ďaleeeeeeeeeeeeeeeeej xD
Napíš svoj komentár