„Veď áno, áno, už idem,“ zašomral Allareon. Vstal z mäkkej postele, obliekol si hnedastú tuniku a pomaly, lenivo šiel k dverám. Otvoril dvere a do izby vkráčal Garreth.
„Ale ti to trvalo!“ poznamenal. Garreth bol vyšší a mohutnejší. Má modré oči a hnedé dlhšie vlasy. Bol od Allareona starší, oveľa starší. Vyzeral však na dvadsaťjedna.
„Čo tu chceš tak skoro ráno?“ spýtal sa Allareon.
„Ráno už dávno nie je a navyše poobede odchádzame,“ odpovedal.
„Ale áno, veď som nič nepovedal,“ poznamenal. „Ty si niečo počul?“
Garreth sa začal smiať. Allareon zobral zo stola kúsok chleba a vložil si ho do úst, pričom sa pozeral von oknom.
„To bolo čo?“ nechápavo sa spýtal Allareon.
„Čo čo malo byť?“ spýtal sa Garreth.
Allareon len ukázal von oknom. Na hlinenej streche susedného domu horelo zopár šípov. Allareon prudko otvoril okno a pozeral sa doprava, lebo stade tie šípy prileteli. Uvidel na ulici ľudí pobiehajúcich sem a tam.
„Orkovia, kde?“ pozrel sa lepšie na drevenú palisádu, ale nikoho nevidel. Bola hmla. Schmatol zo stola svoj jedenapolručný meč a vybehol na chodbu, z tej zbehol po schodoch až na prízemie a vybehol na ulicu. Stál pred hostinskými dverami. Allareon sa zadíval na mierne zalesnený kopec. Uvidel približne tridsiatich orkov. Prilícili a tetivy brnkli. Šípy zasiahli niekoľkých dedinčanov, ktorí vykríkli od bolesti. Ako orkovia vystrelili, odhodili luky, rozbehli sa s kmeňom stromu k palisáde. Ozval sa tupý náraz. Zachvíľu ďalší. Palisáda zatiaľ vydržala. Zatiaľ. Okolo Allareona prebehlo asi desať mužov z vojenskej posádky.
„Kde máte veliteľa?“ spýtal sa . Nikto z obrancov nereagoval. Allareon sa rozbehol ku kováčovi, ktorý bol neďaleko hostinca. Táto dedinka nebola veľká. Na ľavej strane boli stajne, kováč, hostinec, mäsiar, bylinkárka a ešte pár domčekov. Na druhej strane boli len domčeky. Orkovia útočili z pravej strany. Pribehol ku kováčovi a zobral dve kopije. Takisto to urobil aj Garreth. Bežali k stredu mesta, ktoré už zabrali orkovia. Uprostred orkov stál o dosť vyšší a aj svalnatejší ork. Bol to vodca orkov. Allareon sa napriahol a vrhol kopiju, ktorá preletela jednému z orkov cez chrbát a zhodila ho na zem. Garreth tiež zabil jedného z orkov kopijou. Takže teraz už bolo orkov len dvadsať, pretože obrancovia poslali niekoľko orkov do horúcich pekiel, ale pritom položili svoje životy. Vodca orkov niečo zakričal v tom ich ohavnom jazyku a ostatný orkovia sa rozutekali do domov, z ktorých začali vynášať rôzne veci, napr. jedlo, peniaze, cennosti. Ale piati orkovia zamierili ku Allarenovi a Garrethovi. Keď už boli len desať metrov od nich, Allareon sa napriahol a vrhol znovu. Jeden z nich spadol na zem s kopijou zabodnutou v hrudi. Tasil meč. Odrazil prudký úder mečom a kopol orka do hrude. Ten spadol na zem. Na Allareona už však dorážal ďalší. Ustupoval a zúfalo sa bránil. V šerme nevynikal, zato s lukom a kopijou dokázal divy. Allareon sa zohol a sekol. Ork spadol na zem, pričom si držal rozťaté brucho. Poobzeral sa okolo seba. Garreth už nebojoval, prudko dýchal. Okolo neho ležali dvaja orkovia a tretí so zapichnutou kopijou v bruchu.
„Mal by si viac trénovať,“ poznamenal na Allareona, ktorý pribehol k jednému z orkov so zapichnutou kopijou v hrudi, vytrhol ju z neho. Rozbehol sa k stredu dediny a vrhol ju. Vodca orkov zrazu len spadol na zem. Kopija mu pretrhla pľúca a hrot vyčnieval až na druhej strane tela. Stihol len niečo zachrčať. Jeden ork niečo zakričal a rozbehol sa k palisáde, k miestu, kde ju zdolali. Orkovia povybehávali z domov a bežali k palisáde. Situácia bola teraz asi takáto: štyria orkovia boli ešte len na ceste k palisáde, zatiaľ čo ostatní už boli vonku, za palisádou. Ani Allareon s Garrethom nelenili. Rozbehli sa k palisáde tiež. Oni dvaja však boli rýchlejší. Garreth sa zastavil pri prelomenej palisáde, zatiaľ čo Allareon bežal za utekajúcim orkom, ktorý už bol za palisádou. Garreth zobral mŕtvemu obrancovi zo stuhnutých rúk kopiju a vrhol ju po jednom z orkov. Allareon dobehol utekajúceho orka a zaťal mu ostrím do hlavy. Z hlavy mu vystrekla krv, ofŕkala Allareona. Ten sa len otočil a bežal naspäť k palisáde. Garreth medzitým zabil dvoch orkov, takže bojoval s posledným. Ako bojovali, tak zakopol o mŕtve telo jedného z obrancov a spadol na zem. Pritom mu meč vypadol z rúk. Ork už zdvihol ruky s mečom, že sekne a zabije tak Garretha, ale len zachrčal, meč mu vypadol z rúk a zrútil sa na zem. Za ním stálo jedno dedinské dievča. Mala dlhé čierne vlasy, prenikavé oči a peknú postavu. Mala oblečené jednoduché šaty.
„Ďakujem,“ zaďakoval Garreth. Allareon k nej pribehol, pomaly jej z rúk vybral orkský meč a nežne ju objal.
„Zabili mi rodičov!“ zakričala a začala v jeho náručí plakať. Garreth sa na ňu pozeral so smútkom v očiach.
Zrazu zaznela trúbka, brána sa otvorila a do mesta pricválali jazdci. Bola to pohraničná jazda, ktorá mala udržiavať poriadok. Všetci zosadli z koňov a jeden z nich zamieril k nim. Ostatní zatiaľ šli prehľadať domy, či tam nie je niekto nažive.
„To vy ste ubránili túto dedinku?“ spýtal sa.
„Bohužiaľ, nie,“ odpovedal Allareon. Žena už pomaly prestávala plakať. Allareon ju pomaly pustil a pohol sa ku Garrethovi.
„Mali by sme ísť ďalej,“ navrhol Allareon. Garreth kývol hlavou na znak súhlasu a začal kráčať k hostincu.
„Chcem ísť s Vami!“ zakričala žena, „prosím, tu ma už nič nedrží. Volám sa Armiella. Chcem sa Vám poďakovať.“
„Za desať minút pri stajniach.“ povedal Garreth. Armiella sa rozbehla do svojho domu. Oni dvaja sa rozbehli k hostincu. Allareon prudko otvoril hostinské dvere a hnevajúc sa sám na seba vybehol po schodoch na chodbu, kde boli dvere do jeho izby. Prudko ich otvoril, schmatol batoh a začal si baliť veci, ktoré si stihol vybaliť. Keď už mal všetko zbalené, z pod podušky si vybral mešec s peniazmi a priviazal si ho k opasku. Zo stola so zobral kúsok chleba, ktorý mu ráno priniesol Garreth. Vložil si kúsok do úst. Bol ešte mäkkučký. Potom šiel za hostinským.
„Čo som dlžný?“ spýtal sa.
„Vy? Nič, však vďaka Vám mám ešte hlavu na krku. Ešte Vám aj pribalím mäso.“ povedal hostinský.
„Veľmi pekne ďakujem.“ poďakoval sa berúc mäso do ruky. Strčil si ho do batohu, ešte raz zaďakoval a vyšiel dverami hostinca na ulicu. Tu sa dal doprava, šiel ku stajniam. Armiella tam už čakala. Mala neveľký batoh. Allareon si až teraz všimol, aká je jednoduchá, ale predsa tak pekná. Zo stajní zrazu vycválal Garreth na hnedákovi.
„V boxe číslo dva a tri máte kone.“ povedal a popchol koňa. Tryskom vyrazil k bráne. Allareon aj Armiella vyviedli kone zo stajní. Allareon pomohol Armielle výsadnúť na koňa, sám sa vyhupol do sedla a tryskom vyrazili za Garrethom. Garreth ich počkal kúsok za mestom.
„Musíme sa dohodnúť,“ povedal, keď obidvaja k nemu pricválali, „buď pôjdeme po tejto cestičke do najbližšieho mesta, alebo pôjdeme cez les a dorazíme tam za tri dni, keď budeme mať šťastie.“ Dohodli sa, že pôjdu cez les a že ich Armiella, ktorá tento les pozná, povedie. Armiella zvrtla koňa a vydala sa do riedkeho lesa. Za ňou šiel Allareon a nakoniec Garreth. Zo začiatku bol les riedky, sem-tam bolo viac stromov pri sebe, nič viac. Po dlhej chvíli začal les rednúť. Garreth si všímal každý jeden pohyb, vnímal každý jeden zvuk. Po dneskajšom ráne bol opatrný. Allareon si naopak, z ničoho starosti nerobil. Putovali už celé popoludnie, nemali ani obed, lebo sa dohodli, že budú až večerať. Táto téma sa stala témou veľmi vyčerpávajúcou. Od začiatku lesa sa hádali, či má byť alebo nemá byť obed. Zrazu začal byť les nepríjemný. Ocitli sa pod nízkymi stromami, takže museli zosadnúť z koní.
„Čo keby sme našli nejakú čistinku?“ navrhol Garreth.
„Dobrý nápad,“ potvrdil Allareon dodávajúc: „mali by sme pohľadať aj vodu. Navečeriame sa na tej čistinke, prespíme.“ Armiella nenamietala.
„Armiella, nepostrážila by si kone?“ spýtal sa Allareon pritom ukazujúc, ktorou stranou sa má Garreth vydať. Potom sa vydal opačnou stranou. Táto malá čistinka, na ktorej zastavili a kde Armiella strážila kone, bola odklopená kríkmi a stromami tak, že by bola ideálnym úkrytom.
Keď Allareon preskočil malý kríček, potichu vytiahol meč z pošvy a ticho sa zakrádal pomedzi stromy. Allareon typoval, že už prešiel vyše dvesto metrov, keď niečo začul. Bolo to zurčanie vody. Vydal sa za zurčaním. Po krátkej chvíli už stál na brehu rieky, teda skôr na brehu potôčika.
„Aspoň som našiel vodu, keď už nie miesto na spanie,“ povedal si potichúčky. Kľakol si, položil meč a natiahol ruky k vode. Nabral si do rúk vodu a umyl si zakrvavenú tvár. Voda bola príjemná, studená. Napil sa. Na opačnej strane rozbahneného brehu uvidel niečie stopy. Siahol po meči a pevne zovrel rukoväť. Čakal, odkiaľ príde útok. Ale ani po chvíli nikto nezaútočil. Asi tadeto len niekto prechádzal – v duchu zadúfal. Rozhodol sa, že sa vráti a povie to ostatným. Nabral vodu do malého mecha na vodu. Potom sa začal vracať. Po niekoľkých minútach začul erdžanie koní. Ale nedalo mu to, aby si z Garretha nevystrelil. Potichu urobil dva kroky a nechtiac stupil na suchý konár. Dúfal, že to nepočuli. Potichu obišiel miesto, takže prišiel od chrbta. Zastrčil si meč do pošvy a potichu vykročil z krovia. Na čistinke stáli len kone. Náhle pocítil na hlave pálčivú bolesť. Niekto ho ovalil po hlave.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár