..a zase pri "Storm in a Teacup"...

Dnes mám celkom zaujímavý deň. Ja proste milujem keď moja hyperaktivita núti moje nálady k náhlym zmenám. To je proste úžasné ako ma dokáže niekto v zlomku sekundy nasrať obyčajným pozdravom, nie?

Aby neviem-kto docielil efekt dokonalosti dnešného rána, ktoré je podotýkam jediné, kedy sa môžem vyspať a dospať celý týždeň na intráku, tak som zabudla deaktivovať ranné budenie na mobile. Takže mi o 6.50 začal spievať sám frontman Foo Fighters. Hej, dobrá hudba, ja ju mám rada, veľmi a preto som mala toľko tolerancie, že telefón nepoletel kade lahšie a reprák bol umlčaný iným spôsobom ako definitívne deštrukčným.

Teda som si namiesto živej osoby, pritúlila svojho plyšového hrocha a snažila sa ignorovať svetlo, ktoré sa mi dralo do izby.ˇÁno dralo, presne cez tú jedinú špáročku co bola medzi závesom a okrajom okna. Ako správne predpokladáte tak presne tá jediná špáročka a ten uzulinký pásik svetla, čo cez ňu prenikal, musel doslova "pozerať" na mňa a dráždiť mi oči aj keď boli zavreté. Fajn, ok, teda ja sa otočím. Aj som tak urobila a skoro som uverila, že zase zaspím...

Hej, aj som zaspala, len to že ma zobudili. Netuším, či si osadenstvo nášho obydlia dohodlo súťaž, kto ma ráno viac naštve a je mi vážne ťažko posúdiť, kto by to vyhral. Rozhodne, všetci by mali dostať prinajmešom medailu za originalitu a príplatok za plné nasadenie.

Ako prvá z Homo Sapiens, prišla mam s návrhom (a hlukom), že mám ísť na nákupy s bratom. Odpovedal jej nejaký chraľavý rozospaný pazvuk, ktorý mal zmanenať niečo ako : "nie a zavri dvere zvonku" ale asi nebol dostočne zrozumiteľný s tým pazvukom, keď prehltnete slinu. To asi preto vo dverách stále ešte polminúty, aby som zacítila spálenú hrianku mojej dupotajúcej sestry. Ja nemôžem spať, keď cítim niečo vo vzduchu.

Ako druhá sa so zadaním popasovala moja staršia "dupotajúca" sestra, ktorá sa ho zanietene chytila s poslaním "ja ju naseriem najviac a dostanem všetky stavené peniaze." Vtrhla mi do izby aj s buchotom, aj s hriankou a neviem akým pokrikom, zobrala mi mikinu a tresla dverami. Moja sestra je veľký stratég a určite sledovala predošlú účastníčku (mamu) a odkukala od nej ťah, ktorý bol dnes zlatým klincom programu a to : predtým ako dverami tresne ich nechať otvorené, dokým sama nezahuhnem, že mi ťahá na nohy. Vtedy je to neklamný znak toho, že som zhruba na polceste zo stavu snilého do stavu bdelého, lebo dokážem použiť nejaké slovo cielene.

A ako prémiový účastník sa na túto náročnú úlohu zjavne odhodlal aj môj starší brat. Zaiste nezaostáva v efektivite za svojimi spríbuznenými predchodkyňami a zvolil si zvlášť rafinovaný postup. Nielenže ako mama odignoroval to, že som ho večer ubezpečila, že na nákupy oblečenia nejdem, lebo nemám začo. A nielenže ako sestra urobil hlukové opatrenia mimo priestoru mojej izbietky, on zvážil aj fakt, že po týchto dvoch pokusoch môžem predsalen ešte zaspať a to hlbším spánkom sa dokonale podriadiť môjmu pudu ignorácie okolia. Teda mi zavolal. Áno presne tak, delili nás dva poschodia nášho milovaného domu a on mi zavolal, čím spôsobil stres z toho, že mi vyzváňa zvučka určená pre rodinu, z čoho mám zväčša sama o sebe šokovú terapiu, lebo to keď mi zavolá niekto z mojich príbuzných v drvivej väčšine znamneá, že s abuď niečo stalo, alebo práveže nie, alebo, že niekto odo mňa niečo chce, alebo poprípade, že ma chcú za niečo zdrbať.
Takže s polozalepenými očami a tepom 200/400 už len zo šoku, keďže telefón bol priveľmi blízko môjho sluchového aparátu a verte mi, že v krajine snov sa začiatok piesne Desire od U2 len tak z ničoho nič nejaví veľmi pokojne. So snahou si predtým odkašľať a nejako spojazdniť svoje hlasivky som mu znova potvrdila, že naozaj ale fakt s nimi nejdem.

Prvá účastníčka bola najskôr so svojím výkonom nepokojná a preto sa rozhodla, že využije ešte jednu možnosť. S časomvým odtupom vymerným presne nato, aby na mňa znova prišli sladké driemoty a nutkanie cikať, čo neznášam sa znova vrútila do izby s nejakou nezmyselnou požiadavkou. ODIGNOROVANÉ.

Chcela by som vyjadriť obdiv celej domácej posádke, aj členom, ktorí sa podieľali na tomto obdivuhodne zohranom výkone viac-menj pasívne - zvukovými kulisami. Nikdy som si neuvedomila aké zložité je trieskať hrncami, behať po schodoch 15x do dvoch minút a pritom každý druhý schod preskočiť, aby krok hlučnejšie dopadol. Viac ma snáď dokáže vytočiť len skúška zvončeka o siedmej ráno.

Keďže som sa predsalen dokázala skoncentrovať a pobudnúť v posteli ešte dobrú hodinku, tak sa naši nevzdali a pre celkový dojem mi dnes oznámili, že mi vlastne nevybavili preukážku na SAD. A ja že budem šetriť. Avšak žily mi potrhalo, keď mi dali prihlášku na birmovku, po ktorú mi šli hneď v pondelok, aby nezabudli. Ja viem, že to nie je nič hrozné, lenže ja mám pomerne plný program na piatky a soboty.

Ja proste milujem sobotné rána. A toľkú symbiózu v tíme našej rodiny, dnešné ráno museli asi vážne plánovať, aspoň viem, že ma pozorujú...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu