Písala som, lebo som chcela. Ukladala som svoje myšlienky, s tým, že zostali zabudnuté niekde na serveri. Menej píšem ale viac hovorím. Našla som osobu, ktorej svoje myšlienky vravím a možno, možno si ich nepamätá, ale dá mi šancu povedať. "Heeej, zlato, vravela som ti to, pamatáš? Vtedy, tam a tam."
Druhé zdôvodnenie pre mňa znamená ešte viac. Písala som, lebo som chcela čo najlepšie a najkonkrétnejšie opísať svoje pocity. Teraz to nedokážem. Nechcem a netrúfnem si. Dokážem len zložiť klobúk predtým, aké sú moje pocity teraz. Slová, ktoré by ich vystihli nepoznám. Chcem ich nechať nepomenované, nech majú svoje čaro a svoje tajomstvo. Netrúfam si popísať ich, chcem byť mĺkva a pritom výrečná. Zostanú mi spomienky a okamihy, ktoré ešte len prídu, minulosť mi bude základom môjej zlatej kupoly. Žiť pre prítomnosť sa opláca, aspoň na chvíľu byť naivným a zasneným.
Možno si myslíte, to čo prežíva prežila už kopa ľudí. Pravda. Ale ja niesom kopa ľudí, ja som ja.
Spýtať sa: "Čo ak nie som taký, aký sa zdám? Čo ak som niečo hrozné?"...Presne, čo ak ma zavádzaš???
Som pokojná, priveľa som už dostala. Som pokojná. Pokiaľ taký nie si, tak sa poďakujem. Zato, že si mi ukázal obraz takého človeka, hoci ním nie si. že si ma klamal, zato by som sa ti poďakovala, lebo som bola šťastná. Trpko, ale poďakovala.
Lebo, nech príde čo má, to čo bolo krásne nám už nikto nevezme, pokiaľ to nespálime my samotní. A aj keď to najviac v spomienkach bolí, ani my nedokážeme poprieť to, že to bolo krásne a to je pre mňa pointa okamihov, nezaprú sa. Nikdy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
skakalka
3. 11.novembra 2007 01:41
stotoznujem sa s tvojim blogom.. a zrejme aj naladou pri pisani toho.. aj s dakovanim..a s neopisatelnymi pocitmi.. aj s.. so vsetkym len tak.. peknee
Napíš svoj komentár