Nielen dobré, ale aj zlé udalosti sú jedinečné, hoci ich preklíname. ...teda, narodila som sa aj pre dnešok...?

Narodila som sa pre dnešok... Raz mi to niekto povedal, mala som asi 12 rokov a svet pri nohách. Povedal, že je to tá najťažšia veta a napriek tomu si ju mám hovoriť každé ráno, pokiaľ nájdem odvahu mám v to veriť večer. Nechápala som, čo na tej vete je. Veď keď som sa nrodila, tak pre všetky dni nie? Vtedy to bolo jednoduché a krásne. Niekto tomú vraví krásne detstvo. A aj ja. Vlastne ja budem vždy veľkým dieťaťom.

Dokázala som si s ľahkosťou poevadť: Aký je svet krásny, každý deň je iný, rozmanitý. Pre dnešok som sa narodila, aj včera som si to povedala a aj zajtra si to poviem. Ako jednoducho to znie. Aká naivná som bola. Alebo akú vieru v seba som mala? Skôr som bola väčší optimista.

Lenže (bohužiaľ) rastiem a to si všíma nielen okolie ale mám pocit, že aj samotný život. To je zrejme dôvod prečo mi začína prihadzovať starosti. Jednu po druhej, jednu po druhej. A skúša, vydžím? Nie? A čo bude ak nie? A vlastne, ak nie... čo ak vydržím??? Čo bude, čo bude??? Meľú sa mi myšlienky ľahko hlavou. Niežby som riešila otázku budúcnosti, to nie. Len sa zamýšľam, už dávno som prišla nato, že vravieť : narodila som sa pre dnešok, nieje také krásne ako to vyzerá.

Skryto to znamená poďakovať sa za každú boľavú vec, ktorá sa stane. Ráno je to povedať ľahšie, ráno je to priam nádejou dneška. Večer? Večer je to buď sladkým ovocím dňa alebo trpkým začiatkom viery v zajtrajšok lepší ako dnešok. Kričí to nádejou ? Až tak, že sa človeku vyrežú spomienky na všetky premárnené dni priam krvou do pamäti. Dni, ktoré teraz, zisťujem, mohli byť využité inak, s niekým iným a nejako inak.

Možno pár ľudí, ktorí ma poznajú tušia o čom hovorím, ak vravím o výnimočností dní, o ich neopakovateľnosti, ktorú teraz pociťujem viac ako kedykošvek predtým. Výčitky, boľavé, ktoré sa spytujú. Nie raz, nie dvakrát ale stále sa spytujú, dotieravú rýpu do rán na duši, ktoré tam necháva strach. Spytujú jednoduchou nevinnou otázkou: "Čo ak je toto poslednýkrát? Čo spravíš ak to tak je?" A nútia ma vyčítať si, ako sa chovám. Nie raz a nie dvakrát. Vracajú mi moje správanie k okoliu, ktoré nie vždy je pokojné a milé a nie vždy si ho okolie zaslúži.

Ale aj tak: narodidla som sa pre dnešok. Lebo všetko zlé je na niečo dobré a ja viem, že musím mať ostré lakte, musím sa predierať, lebo mám prečo. Lebo mám svoje priority, a čo viac, trúfalo môžem povedať, že sa nachádzam v rebríčku priorít niektorých častí môjho okolia. Som možno trúfalá, áno, beznádejne dôverujúca svojej rodine a priateľom. A možno sa mi to vypomstí. A možno...možno...

Narodila som sa pre dnešok... Nielen dobré, ale aj zlé udalosti sú jedinečné, hoci ich preklíname. A ja sa (verím) naučím ďakovať za každú utŕženú ranu od života a dokážem si z nej vziať ponaučenie. Lebo milujem život. Prečo? Lebo je hnusný a krutý. Keď on ku mne, ja k nemu tiež.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu