Blow-up - recenzia

Zväčšenina (Blow-up)
Tento film je ako abstraktný obraz jednej z postáv, maliara Billa. „Na začiatku je to len zmätok, až časom v ňom nájdem niečo, k čomu upnem pozornosť. Potom sa to samo vysvetlí a rozvinie. Je to ako hľadať stopu v detektívke.“
Zväčšenina je vizuálne úchvatná, neuchopiteľná konfrontácia reality a ilúzie. Je to jeden z filmov, ktoré sa nedajú tak úplne pochopiť, no pri každom ďalšom sledovaní prináša niečo nové. Antonioni vo svojom prvom anglicky nahovorenom filme nevyužíva kamerové triky, no vynikajúco pracuje s prostredím a náladou tzv. Swinging London. Tejto Londýnskej ére šesťdesiatych rokov vládnu módne oblečení mladí ľudia, ovplyvnení hnutím hippies a rocková hudba nových britských kapiel ako The Beatles alebo The Yardbirds (ktorí vo filme sami vystupujú). Hlavný hrdina ako bohémsky umelec stojí v strede tohto farebného víru. Dej popisuje jeden deň v živote tohto umelca, módneho fotografa Thomasa (David Hemmings). Jeho život je pestrý a plný krásnych modeliek, jeho práca je uznávaná. Vedie ideálny „mod life“. Je arogantný, sebecký a k ľuďom sa chová nadradene. No s jeho kreativitou a záľubou až trochu voyersky sledovať ľudí kvôli dobrému záberu je ideálnym fotografom. V priebehu filmu však vychádza na povrch jeho znudenosť životom a znechutenie nad povrchnosťou a zvláštnou neskutočnosťou jeho štýlovej existencie. Kamera ho nasleduje ako pláva životom, uteká z miesta na miesto bez akéhokoľvek predchádzajúceho vysvetlenia. Počas celého filmu toho veľa nenarozpráva, s chladným úsmevom na tvári občas cynicky utrúsi nejakú poznámku. Znudenú náladu niekedy striedajú výbuchy nadšenia, no aj tie sa zdajú byť skôr neúprimnou pózou. Film má pomalšie tempo a zložitú štruktúru, skladá sa z viacerých, navonok spolu nesúvisiacich epizód pospájaných obrazmi Thomasovho presúvania sa po meste. Vyžaruje akúsi „pohodovú“ atmosféru, ktorú podporuje aj skvele zvolený jazzový soundtrack. V prvej polovici sa dozvedáme o Thomasovej povahe, zatiaľ čo ho sledujeme, ako brázdi Londýnske uličky vo svojom čiernom rolls royce. Má pred sebou ďalší všedný deň, fotenie modeliek, práca v ateliéri, to všetko ho už unavuje. Rozhodne sa pre oddych v parku, kde náhodne odfotí milenecký pár v objatí. Sám neskôr tieto fotky popisuje ako veľmi pokojné, ale reakcia odfotografovanej ženy (Vanessa Redgrave) hovorí o opaku. Zúrivo, no bez akéhokoľvek vysvetlenia sa snaží od fotografa získať film, čo uňho samozrejme vzbudí zvedavosť. V tomto momente sa vo filme, doteraz pôsobiacom ako sled pekných obrazov, začína niekde zdola vynárať napätie. Omrzel už Thomasa jeho perfektný život? Lezú mu na nervy krásne, no bezduché ženy, ktoré ho kvôli fotkám doslova prenasledujú? Prestala ho baviť honba za dokonalým obrazom, dokonalou ilúziou? Žena z parku ho sleduje až do ateliéru, kde ho chce zviesť a ukradnúť film. Thomas jej dá nesprávnu rolku filmu a sám si vytvorí zväčšené kópie fotografií a po detailnom skúmaní v nejasnom zrne objaví dôkazy vraždy. Je nimi fascinovaný, pretože sú obrazom skutočnosti, ukazujú fakty a nie fikciu? Sú preňho možnosťou ako na chvíľu uniknúť z jeho farebnej bubliny, ktorá ale skresľuje všetko ozajstné. Vracia sa do parku, kde nachádza telo zavraždeného muža, neodškriepiteľný dôkaz pravdy jeho snímkov. No v parku je sám, a preto hľadá niekoho, s kým sa o svoje zistenie podelí. Naráža ale opäť na bublinu, tentoraz z vonkajšej strany. V meste na krátku chvíľu zazrie ženu z parku, ona jediná by mohla skutočne objasniť záhadu. No ako sa objavila, tak aj rýchlo mizne. Thomas vyhľadá svojho kolegu na oslave v dome plnom ľudí. Nikto tam zjavne nemá záujem o realitu, či už s alebo bez pomoci ľahkých drog. Hrdina ostáva so svojou pravdou sám, no keď je na druhý deň ráno opäť v parku, aby telo odfotil, to už tam nie je. Bola to celé pravda alebo len výplod Thomasovej fantázie? To sa zrejme nedozvieme a vlastne to ani nie je dôležité. V závere filmu, pri sledovaní tenisového „zápasu“ mímov si hrdina s úsmevom na tvári opäť uvedomí silu ilúzie. Tým, že hodí späť myslenú loptičku symbolicky prijme hru a so svojou zrkadlovkou v rukách pokojne odkráča do sveta obrazov.
Zväčšeninu je možné vnímať z viacerých pohľadov a zakaždým si ju vychutnať. V dnešnej dobe, kedy filmy málokedy prinútia diváka naozaj rozmýšľať, by metafyzické myšlienky skryté vo filme mohli byť označené za príliš intelektuálne a pre priemerného diváka nepochopiteľné. No pri opakovaných pozretiach sa vynárajú celkom zjavné symboly odkazujúce na otázku ilúzie verzus reality. Príkladom je scéna, keď Thomas na rockovom koncerte získa hmatník z gitary, ktorú člen kapely na pódiu rozbil. S týmto, pre divákov koncertu dôležitým predmetom utečie von na ulicu, kde ho odhodí na zem. Okoloidúci hmatník zdvihne, ale hneď aj odhodí. Ten istý predmet, o ktorý sa pred chvíľou iní ľudia bili, je preňho odpad. No aj bez toho všetkého je Zväčšenina jednoducho pastva pre oči. Od scén v Thomasovom ateliéri, kde kamera vyťažila maximum zo zaujímavých priestorov a detailov, nehovoriac o scéne fotografovania modelky v začiatku filmu, ktorá bola označená za „Najsexi filmovú scénu v histórii“, bez toho aby bola akokoľvek vulgárna. Obrazy Thomasovho jazdenia po Londýne môžu byť pre niekoho nudné no pri najmenšom zaujímavo podávajú obraz Anglicka spred 50 rokov. Jednoducho, divák nemusí hľadať stopy ako v detektívke, aby sa mu toto významné dielo svetovej kinematografie páčilo.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu