Mokrý Fénix

Sedím a
len ticho dumám,
od úst stúpa
dym.
Učím sa a či sedím,
som schopný
alebo opäť
prehrám.
Otázka snáď,
čo byť či nebyť.
Ako vsávam dym
cítim, že sa zabúdam.
No i tak ma to baví,
sedieť vyúdený.

Už len niekoľko rán
a zavŕši sa cesta.
Aby vyšlo slnko,
musí najprv mesiac
ticho odísť
do denného bdenia.
A či noc či deň,
ja už len vstávam,
no popol nie je
Fénix bájny,
to len kvapky
potu uhasili jeho oheň.

Nevzplanul len uhasol,
ako nádej do mňa
vložená.
cítim že sa rozpadám,
ako vločky snehu,
čo topí mesiac jari,
ktorý ohrieva lúč
slnka nám nevidený.
Tak aj moja hlava
stráca fliačky snehu,
ktoré padli v krutej
zime na úrodnú pôdu.
Je to stres, čo ich maže,
preto planiem v slzách.

Podarí sa ráno,
čo rozhodne
o budúcnosti, do ktorej
sa mokrý poberám.
Ak vzplaniem verím,
že to nebude vo chvíli,
ktorá tomu javu nepatrí.
Chcem sa zobudiť
z ohňa vody zmáčaný
a či fénix a či ja
viem len jedno,
spadne táto opona...

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu