Viem iba toľko, že neviem všetko. Ako je to správne. Neznie to moc slávne. Najmä nie z tvojich úst. Povieš len vydrž. Vraj lepšie sa báť ako sa zľaknúť. Nie ale ja sa nebojím, som vydesený a chorý od tej slovnej metaforistiky. Svoje hypotézy o mne mi posúvaš na príbehoch a pritom vidím ako si si istá tým čo vidíš. Nie nezapochybuješ.. Iba cielene servíruješ slovo po slove, príbeh za príbehom.. Hladný som po ďalších metaforách po ďalších interpretáciach tvojej extrospekcie, hľadím ti do očí a neviem či si iba tak presvedčivá alebo skutočne vieš to čo ja nie. Si racionálna a pritom emotívna, istá, ale neviem či skutočne. Si však autentická. Tvoje slová hltám písmeno po písmenku význam po význame. A neviem čo si o tom všetkom myslieť. Vnímam to tak, že vieš o čom hovoríš, ale dúfam, že v tomto prípade sa hlboko mýliš. Dúfam v štatistický error, v chybný vzorec v tvojom perceptívnom odhade. Odporúčaš mi reflexiu a tak sa pýtam samého seba či som niečo skutočne zanedbal. Som hrozne nahnevaný. Až sa mi v kŕči prsty napínajú. Prebieha vo mne akýsi vnútorný boj, v ktorom sám seba presviedčam, že som v poriadku, že za tým všetkým je niečo iné.. Niečo čo vôbec nesúvisí s tvojimi hypotézami, že sa na to nedokážeš pozerať celkom z mojej strany, lebo nepoznáš všetky detaily toho kto som. Ak by boli tvoje interpretácie správne, bojím sa toho, že v mojom živote by ostala čierna diera po tých stereotypných ideách o naplnenom živote v manželskej láske. O tom, že sa rozplynie to po čom som tak veľmi túžil. Že zomriem, tak ako som sa narodil. Bez genetického kódu môjho potomstva. Že nebudem mať právo na šťastie, že môj život v najlepšom zastane.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
