Teda neviem ako vy ľudkovia moji, ale ja mám tento pocit neustále. Najradšej by som teraz asi nasadol na prvý autobus, ktorý by som uvidel na autobusovej stanici, zaplatil si lístok čipovou kartou, ktorá ani nie je moja a sadol na to úžasné tajuplné miesto, kde som počas posledných dní zažil kopec zábavy, kde som spoznal bezchybných ľudí, kde som sa jednoducho cítil skvelo.
Keď som tak pred siedmimi dňami písal blog: Once I had a dream, určite by som si nikdy nebol pomyslel čo všetko ma vlastne čaká a ako rýchlo ma to dokáže zmeniť ( samozrejme len a len k tomu dobrému ). Tých sedem dní síce uplynulo ako voda a už mi v hlave opäť klopú myšlienky na môj druhy domov, ( aj keď ja to radšej menujem psychiatrickou liečebňou pre mladistvých) . No, keď sa tak zamýšľam asi so mnou niečo bude, keď to s ochotou navštevujem pravidelne 5 dní v týždni . Ja vám ani neviem jarné prázdniny sú skoro úplne preč, dokonca som mal dnes „domáce väzenie“ pre svoje cestovateľské chúťky autobusmi no ale hlavne, že to stálo zato. Jediné čo ma skutočne mrzí je asi to, že dnes mali sviatok tie najkrajšie žijúce stvorenia na tejto planéte a ja som nestihol splniť všetko čo som si prial. No možno som stihol kúpiť a rozdať paru kvietkov, vyčariť úsmev na perách, možno hrejivý pocit pri srdci, no asi ten najkrajší kvietok som mohol byť ja sám. Nestihol som sa však darovať každej z vás, preto mi prosím odpustite.
Snažil som sa však pomôcť jednej osôbke, takej milej, ktorá ma stále čo povedať, ktorá ma nikdy nenechá v daždivom dni čakať a ktorá vie slzy v očiach zmeniť na vodopád radosti. Je to vlastné rodina, ale ta výnimočná, ktorú mam vždycky rád ( v dobrom a či už v zlom ). Je pekné, keď si ľudia navzájom pomôžu, o to viac ak je to rodina, ktorá drží pokope. Mne sa to však akosi prestáva dariť, strácam hlasy, ktoré ma chodili navštevovať, strácam svoje sny, ktoré mi vraveli čo spraviť a čoho sa radšej vyvarovať, strácam samého seba. Možno prvýkrát stojím na vlastných krídlach no nestihol som preštudovať manuál. Už nechcem viac vravieť slová, aj keď pekné ale smutné. Už nechcem vidieť v tvojich očiach slzy trápenia. Už nechcem aby si mala strach. Ja len chcem aby si bola šťastná.
A možno keď to budeš všetko čítať, ten pocit zúfalstva bude už dávno preč a ty budeš dávno s tým, ktorý ťa bude hoden, ktorý ti bude lásku opätovať a ktorý ti bude životom na každom kroku robiť úsmev na tvári, lebo bude jednoducho milovať tvoje oči, pery, vlasy, tvoje všetko, ale predovšetkým bude milovať teba a to aká si. Len to ti prajem, to ti zo srdca želám aby si bola šťastná a aby si ho jedného krásneho dňa našla.
„Venované mojej adoptívnej sestričke Katke ala ( Abby )“
PS: Dobru nocku vám všetkým aneb ako Aďka vraví "mechúriky koščúriky"
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
crazygirl227
3. 4.apríla 2008 22:58
Dojalo ma to..ja ani neviem čo povedať...pevné rodinné vzťahy sú dôležité...ach vždy som po takých túžila a ako natruc mám úplný opak..a keď to takto čítam ako nádherne píšeš..klobúk dolu
Napíš svoj komentár