Vitaj ! Oznámil Matt uprene smutným pohľadom, smerujúcim na drevo plné šera, ba priam tmy všade navôkol. Mohutný hlas sa rozliahol po okolí štyroch stien, no odpoveď bola stále nedohľadná. Mattovím spoločníkom bol len bezmocný výraz, lesklých oči plných napätia, strachu a úzkostí odrážajúci sa v čiernom zrkadle naproti, chladný vánok vôkol trasúcich sa nôh a zvonivé ticho v hlave plnej myšlienok nad krokom, ktorý príde ako ďalší v poradí.
Po chvíľke ticha, keď všetko nasvedčovalo tomu, že najhoršie je minulosťou, sa Matt rozhodol, že skoncuje s vlastným trápením v duši, srdci, v celom svojom tele. Bol odhodlaný postaviť sa, vniesť do izby život v podobe svetelných lúčov, otvoriť okno a naďalej spokojne počúvať zvuky, ktorými prekvitalo sídlisko nachádzajúce sa na opačnej strane sklenej tabule, za temnotou ktorej sa odohrávalo niečo, čo nikdy nemalo uzrieť svetlo okolitého sveta.
Povstal, naklonil sa smerom k oknu, s úsmevom na perách načiahol ruku, no šťastie, ktoré prišlo tak rýchlo s nádejou záchrany bolo preč vo chvíli, keď sa ozvalo: „Stále myslíš, že si tu sám Matt ?“ Boli to tie najhoršie slová aké mohol Matt v tu chvíľu počuť. Stál zmeravený ako figurína z vosku. Chcel sa otočiť no nemohol. Rozšírené zrenice očí šialeného Mattovho pohľadu kmitali sem a tam. Bolo to jediné miesto jeho tela, ktorým mohol v tej chvíli manipulovať. Tak veľmi si želal byť niekde inde, tak veľmi si želal zobudiť sa, tak veľmi si želal ocitnúť sa niekde na začiatku tohto prekliateho dňa, ale nemohol. Stál vo svojej izbe tak blízko svojej záchrany, a zároveň tak blízko svojej skazy.
Po chvíľke keď sa srdce striedajúce buchot napätia a strachu upokojilo si Matt uvedomil, že niet návratu späť, že nemôže zavrieť oči a ocitnúť sa niekde inde, uvedomil si, že stojí v blízkosti okna svojej izby, prázdneho bytu, pokúšaný Diablovým dychom, ktorý sa rozplýval na chrbte v podobe zimomriavok pričom smeroval stále vyššie a vyššie, dostával sa až k nozdrám Mattovho nosa, pomaličky prenikal jeho dutinami, zapĺňal hlavu plnú myšlienok, usadil sa na ne a Matt cítil stúpajúcu teplotu každého zmýšľania, ktorá smerovala postupne až k bodom varu. Cítil tu príšernú bolesť, no nemohol urobiť nič. Nemohol zatrieť ani slzy plné bolesti, smútku, žiaľu a hnevu.
V hlave mu opäť zaznel diablov hlas v podobe bolesti: „Matt, tak veľmi si túžil po tomto stretnutí, tak prečo nič nerobíš ?“ „Ach prepáč zabudol som ty nemôžeš, ale neboj sa dám ti tvoju slobodnú vôľu, tvoje vlastné rozhodnutie, tvoj začiatok konca alebo koniec začiatku.“ Matt nerozumel Diablovým slovám ale aj keď každé slovo predstavovalo príšernú bolesť Matovho vnútra zneli príšerne, priam odporne milo. Vystihovali podlízaví začiatok každého slova no krutí bezcitní a rýchly koniec plný bolesti zakončený flegmatickou bodkou. Diabol dodal: „Nemôžeš predsa rozumieť všetkému, ale čoskoro pochopíš.“ „Toto však nie je správne miesto.“ „Poď Matt zavediem ťa niekam, kde sa budeš cítiť slobodne, niekam kde to bude výhodne pre nás oboch.“ „Uvidíš bude sa ti to páčiť.“ dopovedal Diabol a v tú chvíľu Mattovi pred vlastnými očami začalo miznúť aj to posledné, čo bolo vidieť v tmavom šere. Zmizol stôl, za ktorým nedávno sedel, zmizlo čierne hrejivé kreslo, zmizla temná sklený tabuľa záchrany, zmizli štyri steny vôkol a napokon aj samotný zvuk sa vytratil. Zmizlo úplne všetko. Všade na vôkol nastala čierno čierna tma, no postupne bolo cítiť závan vlhkosti, ktorý Matt tak veľmi obľuboval, za ktorým kráčal po každej búrke, po každej búrke svojho života. Táto vlhkosť však bola iná, bola odlišná ako tie ostatné, ktoré Matt spoznával počas plavby svojho života po rozbúrenej rieke. Ta vôňa bola prímorská, plná lásky, vášne a nehy. Prinavrátil sa aj zvuk a postupne aj všetko ostatné v podobe vlnobitia narážajúcich vĺn, ktoré sa lámali o skaly mohutného útesu na vrchole ktorého v tej chvíli stál sám Matt.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hellionchild
2. 5.mája 2008 14:11
ani netuším čo bude ďalej...inak, number one
2
K tomuto blogu som si pustila Nightwish - Amaranth, a skrz slová snow white sorrow napíšem aj pár riadkov... Diabol pokúša hmm... dáva obrovský pocit sily a neobmedzenej moci, stojí za to však predať svoju utrápenú zjazvenú ale silnú dušu, preto si myslím že matt pôjde vlastnou cestou, pretože každou zvládnutou prekážkou sme silnejší a mocnejší bez cudzej pomoci...samozrejme musíme mať aj poklesy pretože sme dobrí aj zlí, preto bojujeme celý život nielen s okolím ale aj sami so sebou .. určite osoby sú ako jed, prenikajú do nás presne do špiku kostí...nie kráčam svojou cestou či už je pri mne diabol alebo na druhej strane anjel, či predo mnou alebo za mnou peklo, nebo... Tak či onak sme večný
3
no necital osm blog..ale reagujem na bookofdark a jej uvahu o diablovi. no ja si myslim ze diabol je v kazdon z nas(pick of destiny) takze nebyt nas nebit diabla.., a teda cim sme silnejsi mi tym je silnejsi on..takl ako sa ho zbavyt?? uz len ten pocit ze sa rano pozriem do zrkadla a vidim diabla... je veelmi zaujimavy a pr eniekoho deprimujuci
Napíš svoj komentár