Raz som mal sen... a toto je on...

Písal sa deň 2.9.2007 začínal sa víkend a ja som sa opieral o kmeň starého stromu. Jemný vánok sa mi pohrával s vlasmi a krvavočervené slnko poslednými dotykmi opúšťalo moju tvár.

Široko ďaleko nebolo počuť živej duše a predsa som ich mal vôkol seba tisíce.
Snažil som sa započúvať do tých tajomných hlasov ako zvyčajne no nič sa nedialo. „No nič zjavne sa so mnou nikto nechce baviť“ pomyslel som si. Od hlavnej brány ma delil pekný kus cesty a tak som sa dal do kroku najbližšou možnou uličkou. Po chvíľke chôdze som sa blížil na miesto kde som chcel vzdať poklonu všetkým tým s ktorými som mohol stráviť ďalší krásny večer, ešte pred samotným odchodom. Niečo však nebolo v poriadku od samého začiatku, vedel som, že sa niečo deje od chvíle keď som vkročil dnu.

V tej chvíli som zastal a nedokázal som sa pohnúť ani jedným smerom. Po chrbte mi v prebehol mráz a oči stále uprene hľadeli na tu neznámu siluetu ležiacu na vrchole pamätného kameňa. Za normálnych okolnosti by ma to nerozrušilo ale tie dve krídla rozpäté po oboch stranách zmenili pohľad na situáciu. Ďalej som ísť nemohol a nad útekom som ani nepremýšľal. Všade naokolo totiž vyžarovalo neskutočné množstvo tej najkrajšej energie akú by si človek mohol priať. Bál som sa však prikročiť bližšie a už vôbec prehovoriť. Kľakol som si teda a sledoval čo sa bude diať. Hlavu mal podoprenú pravou rukou, tá druhá visela z krajíčka mramorovej platne a uprene ukazovala na prednú časť pamätnej tabule zdobenej niekoľkými ornamentmi a textom. Bolo však ťažké rozpoznať písmenka zdobiace platňu. V závoji ticha sa po chvíli ozvalo jemné vzlykanie. Áno bol to ten tajomný anjel, ktorý sa snažil niečo povedať, akoby chcel niečo vykonať, niečo o čo sa pokúšal celý život ale zlyhal. Presne to som cítil vo chvíli keď som naň uprene hľadel. Bol však sám a vôkol nebol nikto kto by ho vypočul. Prišlo mi strašne ľúto nečinne sa prizerať a kdesi vnútri som stále počul hlas, ktorý mi vravel „vstaň a choď, času je málo“. Moje city a ta energia vôkol boli také silne, že som vstal a podišiel bližšie. Ahoj. Prihovoril som sa mu chvejúcim sa hlasom. Neodpovedal mi ba dokonca sa ani len nepohol. Si v poriadku ? Spýtal som sa opäť s veľkou neistotou v hlase. No opäť nič. Pomaličky som sa snažil dotknúť jeho ruky, ktorá stále uprene hladila ten tajomný nápis. V tej chvíli som začul zvuk krokov, blížiacich sa priamo ku mne. Otočil som sa, no nikde ani živej duše. Hľadel na mňa jedine biely mesiac, ktorý sa medzičasom objavil na oblohe. To šťastie, ta láska a neha jednoducho všetko to krásne bolo v tej chvíli preč. Odpoveď na tento problém bola jednoduchá. Bol preč. Opäť len prázdny pamätný kameň, ku ktorému som sa chodil klaňať.

Posledné čo mi ostalo v mysli bola jeho ruka, ktorá tak uprené naznačovala na jednotlivé písmena, ktoré som nikdy predtým nevidel. Prizrel som sa bližšie. Stálo tam: „Venované všetkým, ktorým som nedokázal pomôcť počas svojho života“. Naposledy som pocítil pocit akoby sa ma zmocnila všetka radosť a šťastie tohto sveta a v hlave mi zazneli posledné slová: „Viem, že si tu bol, prosím dokonči to čo som ja nemohol.“...

Zobudil som sa, na displeji digitálnych hodiniek svietili číslice 10:17 a hneď pod nimi 9.9.2007 „Ách ďalší krásny sen je preč“ pomyslel som si. Bol však natoľko silný že som tam musel ísť, musel som to miesto vidieť ešte raz, akoby to malo byť poslednýkrát v živote. Dobehol som, celý zadychčaný padol na kolená a... s neuveriteľným úžasom na tvári som opäť nahlas prečítal slovo po slove, ktoré tam skutočne bolo.

Once I had a dream... and this is it...

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu