„Ako vždy, pani Redfieldová?“ ozval sa slizkým hlasom predavač spoza pultu. Moja mama prikývla, vybrala si čaj, zaplatila, vzala si porcelánovú šálku a prisadla si k pani Rothwoodovej. Ja som si sadol tiež, no oči mi behali po okolí - Veľký Trh bol pestrofarebný, hýril vôňami a zvukmi, a hlavne - bol veľký. Nachádzal sa v Strede - stredná vrstva Blackwallu, kde prebývali tí, ktorí si mohli dovoliť ubytovanie, nie však niečo luxusné. Voda tu nikdy nebola horúca, no ani ľadová. Jedla bol vždy dostatok, no nikdy prebytok. Nájom za stánky na trhu bol nízky a predavači mohli ponúkať, čo chceli. Oproti čajovni bol obchod, v ktorom starší muž tmavej pleti predával opečené žaby v medovej omáčke. Vedľa neho ponúkali ďalekohľady, monokle a okuliare všetkých druhov. Celý Trh bol ako cez hnedý filter - svetlé aj tmavé drevo, pieskovec, trochu žuly. Tak to vyzeralo v celom Strede.
„Edwin, čo keby ste sa išli s Loganom niekam hrať? Mamička sa musí s pani Redfieldovou rozprávať o veciach pre dospelých,“ ďobla pani Rothwoodová do drobného chlapca, ktorý sedel vedľa nej. Mal na sebe plátené nohavice, bielu košeľu, na nej koženú vestu a na hlave hnedý klobúk. Typické oblečenie lepšej vrstvy Blackwallu. Mamka tak chcela obliekať aj mňa, no ja som dával prednosť tričkám a pilotným okuliarom - často popraskaným a nepoužiteľným, len som ich rád nosil usadené v strapatých vlasoch.
„Počuješ, synak? Bež sa hrať, veď to tu poznáte ako vlastné topánky,“ zasmiala sa moja mama a tiež ma trochu postrčila - ja som však potreboval oveľa menej, než Edwin. Behať po Trhu a skúmať jeho tmavé kúty ma vždy fascinovalo, zatiaľ čo Edwin bol zvyknutý sedieť doma a čarbať si do výkresov. Chcel byť návrhár vzducholodí.
Obaja sme sa zodvihli zo stoličiek a vykročili sme do hromady hluku, ktorou bol Trh.
„Kam pôjdeme dnes?“ ozval sa po chvíli ticha Edwin.
„Ja som za západnú časť. Tam sme ešte neboli.“
„V západnej časti sa vraj obchoduje so zlými vecami.“
„To si kde počul?“ pozrel som naňho kútikom oka, no pokračoval som v chôdzi.
„Mama sa o tom minule rozprávala s ockom. Vraj tam bol niečo skontrolovať. Bola dosť nervózna, nechcela, aby tam už chodil,“ pokračoval chlapec. Edwinov otec bol nočný strážca - jeho rajónom bola severozápadná časť Stredu, presne tam, kde bol Trh. „Vraj sa tam predávajú veci, ktoré inde nezoženieš. Nebezpečné veci.“
„Veď práve,“ uškrnul som sa a zahol som do uličky medzi predavačom kožených klobúkov a zlatníctvom. Svetlo Trhu nás sčasti opustilo, no vône pretrvávali. Vyliezli sme po rebríku, ktorý bol na konci uličky, a dostali sme sa k širokým rímsam, ktoré lemovali celý strop Trhu. Boli v nich zavedené kanály, ktoré slúžili ako odkvap pre vodu, ktorá sem stekala z Vrchu. A do Vrchu zasa stekala z Vysočiny. Veľa názvov, však? Blackwall sa skladá zo štyroch častí - Podzemie, Stred, Vrch, a Vysočina. V Podzemí žijú bezdomovci, vyhnanci a podobne. Spodina. V Strede je drvivá väčšina obchodov a výrobcov, no žije tu aj nižšia a stredná ekonomická vrstva Blackwallu. Vo Vrchu žijú bohatí ľudia, pracovníci mesta, ako napríklad Edwinova rodina. No a Vysočina je rezervovaná pre šéfov - starosta, generáli, okresní doktori. Tiež sú tam nebeské prístavy a strážne veže. Hovorí sa, že nad Vysočinou je Vrchol - veža, ktorá siaha až k nebesiam. Nikto nevie, čo v nej je, pretože nikto nevie, či naozaj existuje. Už Vysočina prekračuje hranicu oblakov, takže ani cestujúci, ktorí Blackwall obchádzajú, nemajú šancu túto legendu odhaliť.
„Otec mi minulý týždeň doniesol ďalší Strainov obraz,“ pochválil sa mimo reči Edwin. Isaac Strain bol popredný Blackwallský maliar, kreslil hlavne mesto a všetky jeo zákutia. Pochodil celý Blackwall, od Podzemia až po Vysočinu. Aj preto sme ho s Edwinom obdivovali - navrhoval mapy a vydával sa do tých nebezpečnejších končín mesta, len aby nezostali neobjavené.
„Ukážeš mi, keď prídeme domov,“ prikývol som a prekročil som medenú trúbku, z ktorej s tichým syčaním unikala para. Z týchto zvukov sa skladala drvivá väčšina Blackwallu - klikanie, cvakanie, syčanie, kvapkanie a chrčanie, keď sa o seba obtierali hrdzavé ozubené kolieska. Celý Stred bol pospájaný plynovodmi, elektrickými káblami, foto-káblami a vodovodnými rúrami. Pre zvedavých chalanov raj - po kovových konštrukciách sa dalo dostať takmer všade.
Zliezli sme z rímsy a po mrežovanom mostíku sme prešli ponad najrušnejšiu ulicu Trhu. Na chvíľu som zastavil a sledoval ľudí. Väčšina z nich bola zo Stredu. Zachmúrené postavy v plátenom oblečení so záplatami, niektorí vyzerali ako vrecia zemiakov. Z času na čas bolo možné zahliadnuť niekoho, kto mal kovovú ruku, alebo pásku cez oko. V strede ulice stál vysoký muž v koženom kabáte, ktorý mal roztvorený do celej šírky. Na jeho vnútornej strane viselo nespočetne veľa hodiniek, medailí, náhrdelníkov a iných somarín. Vykrikoval niečo o najlepšej cene v Blackwalle.
„No poď,“ sykol Edwin a postrčil ma ďalej. Prešli sme cez mostík, ponad rušné stánky s jedlom, po drevenom rebríku sme zliezli dole a cez dieru v plote sme sa dostali do západného krídla Trhu. Zvuky sme nechali za sebou, vône začali pohasínať. Bolo tu viditeľne menej svetla a viac prachu. Západné krídlo vyzeralo, akoby odtiaľto ľudia odišli veľmi narýchlo. Stánky boli otvorené, niektoré mali dokonca vyložený tovar. Nikde však nebolo živej duše.
Pribehol som k obchodu, v ktorom sa predávali umelé končatiny a nástavce na ne.
„Pozri!“ zvolal som na Edwina a spoza rozbitého skla som vytiahol nástavec na zápästie, ktorý vyzeral ako švajčiarsky nožík. „Prečo by to tu niekto nechával?“ „Začali sa vyrábať nové modely,“ mykol plecom Edwin. „Strýko si taký chcel tiež kúpiť, no bol príliš drahý. Keď začal pracovať pre Vedúcich, dostal nástavec spolu s pracovnou zmluvou.“
To bola smutná realita Blackwallu – keď ste boli chudobní, nemohli ste si dovoliť, čo ste potrebovali. Keď ste boli bohatí, dostali ste to zadarmo. Pouliční predajcovia krachovali, každý deň boli bližšie k Podzemiu, znižovali ceny, až nakoniec tovar rozdali zadarmo, len aby ich oň násilne neobrali.
„Som Nebeský strážca 2.0!“ zahučal Edwin a oháňal sa kovovými protézami na ruky, ktoré vyzerali ako kladivo a pištoľ. „Tras sa pred silou strojov!“ Rozbehol sa ku mne a mával kladivom. Utekal som druhý smerom, po strede opustenej ulice. Obaja sme sa smiali, užívali sme si voľnosť, ktorú táto oblasť ponúkala. Zároveň sme však dávali pozor, aby sme sa príliš nepribližovali k postranným uličkám, v ktorých číhala tma.
„Stoj, v mene Vedúcich! Tvoje telo bolo vybraté! Bude z teba vytvorený Strážca!“
Stačila sekunda nepozornosti, kedy som sa pozeral za seba, a plnou rýchlosťou som vrazil do dverí jedného z obchodov. Tichým Trhom sa rozľahol rachot a búchanie, keď staré pánty povolili a dvere sa zvalili do obchodu, nesúc moje telo ako na nosidlách. Pri dopade mi vyhŕkli slzy a trvalo niekoľko sekúnd, než som znova lapil dych. Keď sa tak však stalo a Edwin mi pomohol vstať, všimol som si, že v strede obchodu bola v zemi diera.
„Mali by sme ísť asi späť, čo ak sa ti niečo stalo. Najlepšie bude to ukázať doktorovi a...“
„Ed,“ sykol som, aby som ho prerušil. „Aha.“
Obaja sme ako skamenení pozerali na výrez v drevenej podlahe. V tej diere boli schody, ktoré viedli niekam dolu – pravdepodobne do Podzemia. Na schodoch bola usadená vrstva prachu, no boli v nej stopy topánok. Niekto tadiaľ chodil!
„Ideme dolu,“ prikývol som sám sebe.
„Logan, to môže byť nebezpečné, asi by sme nemali...“ pokúsil sa ma Edwin znova zastaviť, no ja už som pomaly kráčal dole po chladnom kameni. Zvedavosť mladého chalana prebíjala akékoľvek obavy. „Ty si nedáš povedať...“
Schodisko končilo v niečom, čo pripomínalo rozľahlú pivnicu. Strop tu bol nízky, bolo šero. Jediným zdrojom svetla bol podivný hmyz, ktorý bol prichytený na stenách. Všade boli prázdne police, bedne, skrine, kovové súčiastky a podobne. Vyzeralo to tam ako v sklade.
„Poď,“ potiahol som Eda za rukáv a vykročil som do tmavej miestnosti. Neprešiel som však ani päť krokov, a spoza gauču, ktorý bol predo mnou, vyskočila postava v kapucni. Na krku sa mi okamžite ocitol hrot provizórneho noža, ktorý bol vyrobený zo starého šraubováku.
„Čo tu chceš? Kto ťa poslal?“ sykla postava. V strachu, ktorý ma objal ako hrubá perina, som si ani neuvedomil, že hlas patril dievčaťu. Počul som, ako Edwin nahlas preglgol.
„Volám sa Logan, toto je môj kamarát Edwin. My sme len...boli sme v západnom krídle, a ten obchod...a tá diera v zemi...my len..,“ nadýchol som sa, zavrel som oči, a pomaly som vyfúkol chladný vzduch. „Zablúdili sme.“
V pivnici sa na pár sekúnd rozhostilo mrazivé ticho, ktoré pretínalo len Edwinovo hlasné dýchanie. Dievča ruku nespustilo, no druhou rukou si stiahlo kapucňu a odhalilo chuchvalec strapatých, ryšavých vlasov, ktoré boli nad pehavou tvárou so zelenými očami. Stále však nezložilo šraubovák, len vystrelo ruku ku mne. Dlaň malo obviazanú svetlohnedou látkou, z ktorej trčali len špinavé prsty.
„Ja som Violet,“ uškrnulo sa a než som stihol akokoľvek zareagovať, chytilo moju ruku a potriaslo ňou. „Teší ma. Poďte, predstavím vás!“
„Čo?“ hlesol na mňa Edwin, keď Violet konečne schovala bodák. Nezmohol som sa na nič, okrem pomalého krútenia hlavou. Obaja sme ju však poslušne nasledovali.
„Vylezte, nie sú od Vedúcich! No tak, nebojte sa!“ zvolala Violet a o pár sekúnd som zdesene pozoroval, ako zo všetkých tmavých kútov okolo nás vyliezli muži, ženy, deti, všetci v potrhaných šatoch, s dlhými vlasmi a bradami, zašpinení a vychudnutí. „Vitajte v Podzemí, chlapci. Môžem vám niečo ponúknuť?“
„Cestu späť?“ pípol Edwin a Violet sa nahlas rozosmiala.
„Ešte nie! Musíme sa porozprávať – tak dlho tu nebol nikto zvrchu!“
„Zvrchu?“ spýtal som sa opatrne a o krok som ustúpil od staršieho bradáča, ktorý sa za mnou načahoval, akoby som bol kus jedla. Srdce mi bilo silnejšie, než kedykoľvek predtým, zároveň som však pociťoval radosť z dobrodružstva.
„Zo Stredu, alebo z Vrchu,“ vysvetľovala Violet. Hovorila energicky a po pivnici sa pohybovala svižnými krokmi. „Chápete, ani ja som tam už dlho nebola – naposledy ma skoro chytili Strážcovia. Musela som sem na pár dní zaliezť, veď viete, ako to chodí. A Blackwall sa mení tak rýchlo. Prejde len pár dní a Trh vyzerá úplne inak. Ale čo to hovorím?! Vy určite vôbec nič nechápete...zazobané decká z Vrchu,“ odpľula si, no hneď sa na nás vľúdne usmiala, akoby chcela odčiniť urážku.
„Ja nie som z Vrchu,“ začal som, no Violet ma nenechala pokračovať.
„Každý večer som chodievala hore, kradla som jedlo, nosila to sem. Chápete, musím sa o nich starať! Oni by to sami nezvládli, a keby príliš zoslabli...Tunely, poznáte to. A čo je v nich,“ zastavila, otočila sa a veľavýznamne mi pohrozila prstom. „Do Tunelov sa nechodí!“
S Edwinom sme na seba len prekvapene pozreli, ani jeden z nás netušil, čo si má myslieť. Pokračovali sme s Violet úzkymi chodbami až do menšej miestnosti, kde bolo viac svetla. Tie žiarivé chrobáky boli uložené v sklenených pohároch, ktoré boli rozložené na stole, polici, zemi, a pri posteli.
„Tu bývam ja. Teda, skôr len spím, keďže väčšinu dňa som aj tak vonku,“ vysvetlila Violet a sadla si na posteľ. „Sadnite si, musíme sa rozprávať!“ poobzerala sa, chvíľu ticho načúvala. „Úprimne, je mi ich ľúto, ale s nimi sa nedá prehodiť ani jedno rozumné slovo!“ ukázala smerom k pivnici, kde boli bezdomovci.
Edwin sa naschvál rozkašľal. „A s tebou akože áno...“
„Aké to tam teraz je?“ Violet ignorovala jeho poznámku.
„Veľa ľudí,“ mykol som plecom. „Také, ako vždy.“
Dievča sa nahlas povzdychlo a pozrelo do zeme, akoby spomínalo na staré časy. Ja som sa zatiaľ poobzeral po spálni. Na stenách boli všelijaké kresby, no nevedel som odhadnúť, či ich kreslila Violet, alebo tu boli, už keď prišla. Dvere boli mrežové, s masívnym zámkom, no boli otvorené. Violetina posteľ bola jednoduchá, kovová konštrukcia, na ktorej bol hodený starý matrac a nejaké deky. Ja som sedel na spráchnivenej drevenej stoličke, Edwin sa opieral o stôl, ktorý skôr pripomínal školskú lavicu. Na stene viselo zrkadlo, ktoré mali na spodnej strane veľkú prasklinu.
„Logan,“ drgol do mňa Ed lakťom. „Mali by sme ísť.“
„Pravda,“ pomaly som prikývol a otočil som sa k Violet. „Môžeš nám ukázať cestu hore? Prosím? Naši rodičia sa už o nás asi boja...“
Keď som spomenul rodičov, Violet trochu otriaslo. Nechcel som sa zbytočne vypytovať. „Jasné, hej...poďte,“ prikývla, postavila sa a vyšla z izby. Keď sme sa vracali dlhou chodbou späť do pivnice, všimol som si, že na jednej strane chodby boli masívne dvere, ktoré boli zamknuté. Boli to jediné zatvorené dvere, ktoré som tam videl.
„Čo je tam?“ potiahol som Violet za kapucňu, aby zastavila.
„To je jeden z Tunelov,“ zamračila sa na čiernu prázdnotu, ktorá za dverami zívala. „Tam sa nechodí.“
„Prečo?“
„Sú tam...duchovia,“ povedala potichu a zaspätkovala.
„Duchovia predsa neexistujú,“ pokrúti, hlavou Edwin, no tiež opatrne nazrel do chodby.
„Ale hej,“ prikývla vážne Violet. „Raz sa tam zatúlal jeden bezdomovec. Už sme ho nikdy nevideli.“ Keď dohovorila, pritlačila si na čelo palec, akoby sa zaňho modlila. Potom sa bez slova otočila a pokračovala k pivnici. Edwin išiel hneď za ňou, no ja som sa ešte niekoľko sekúnd pozeral do Tunelu. K ušiam mi doľahli čvachtavé kroky.
„Logan...“ rozľahol sa tmavou chodbou tichý hlas. Naježili sa mi chlpy na krku a začal som od chodby cúvať. Ten hlas nebol ľudský. Otočil som sa a rozbehol sa späť do pivnice, aby som dobehol Edwina s Violet. Nepovedal som im však, čo som počul.
„Tak, po tých schodoch sa dostanete zasa hore. Tam už sa hádam nestratíte,“ ukázala na schody, ktorými sme prišli. Edwin neotáľal a hneď sa vydal hore. Než som však položil na schody nohu ja, Violet ma štuchla do chrbta. „Prídete ešte, však?“ v jej očiach bola prosba a trochu...strachu? Bol to strach?
„Ešte sa zastavíme,“ prikývol som po chvíli a usmial som sa na ňu. Myslel som to vážne. Potom som sa však otočil a čo najrýchlejšie som utekal späť do Stredu, čo najďalej od hlasov, ktoré poznali moje meno.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
aventine
3. 11.novembra 2016 14:31
Ooo, super sa to čítalo
Napíš svoj komentár