Vďačím za to skvelej partii. Pozbierali sa tam naozaj veľmi osobité a individuálne charaktery. Dve dievčatá a asi 10 chalanov... Samí gitaristi, huslisti, bubeníci a trubkári a a jeden cimbalista, jeden keyboardista a jeden klavirista.
Vydhádzali sme skvele, bavili sme sa celé hodiny, nepočúvali sme nič o Bachovi, nič o Lete čmeliaka, písomky o terciách a kvartách sme písali len s božou a vzájomnou pomocou a malým ťahákom na lavici... Hodiny plné výbuchov smiechu, mierneho doberania úbohej pani učiteľky, ktorá už bola zúfalá a trošku väčšieho doberania chudáka klaviristu. Ferka.
Ferko bol vždy trošku iný. To človek vycíti, a vlastne, čo vycíti, vidí to na prvý pohľad. Šuhajov sme to na teórii mali všetko švárnych, najkrajší boli huslisti, potom gitaristi, potom... to je jedno. Ferko bol, ako vravím, iný. Vyzeral tak dojímavo vtipne... Bol na svoj vek priveľký, trošku širší, s hlávkou ako prerastené dieťa a s nevinným pohľadom, dychtivým po vedomostiach. Pri každej otázke sa vzorne hlásil, po vyvolaní vzorne odpovedal. Každému na písomke ochotne poradil. Ferko bol taký dobráčisko. Len si to isté osoby nejak nevedeli vážiť.
Často sa z Ferka smiali, z jeho chôdze, z jeho rozprávania, z toho, ako sústredene krčil nos, keď rozmýšľal, či napíše D dur alebo Dis dur.
Ferko sa nebránil. Všetko to mlčky príjmal, všetky poznámky, všetok tlmený smiech, všetky otvorené reakcie... Nie, nebránil sa. On bol už asi aj trošku zvyknutý. Myslím, že v triede na základnej to mal veľmi podobné, ako u nás.
Sem tam som ich aj upozornila, nech mu už dajú pokoj. Chudáčik. Toľko krát mi ho prišlo ľúto. Toľko krát som si k nemu chcela sadnúť, ale bola som decko, panovačné a veľmi sebecké, čo nechcelo vypadnúť z partie a ostať kamoška len s jediným. Fuj, zlá sebecká Zuza.
A možno to bolo o niečom inom. Ja som vlastne dlhé roky na základnej bola tiež taký Ferko. Odstrčená, nepríjmaná, všetko šlo nejak mimo mňa, len ku mne nie. Ku mne šli len posmešné poznámky. Na moje krátke vlasy, na môj väčší zadok, na moje okuliare, na moju snahu učiť sa a byť dobrá žiačka. A bolo mi veľmi, veľmi smutno. Mala som možno jednu kamarátku, aj to mimo našej školy. V škole som bola ako opustené vtáča. Sama samučičká. A nechcela som tak skončiť aj na teórii.
Časom sa to zmenilo, zistila som, ako na to.. ale to je jedno. Dovolím si povedať, že som pomerne obľúbená v kolektíve, kamarátov mám až-až, priateľov možno dvoch... Už je to niečo úplne iné.
Ale nezabudnem na moje ferkovské časy. Nikdy.
Určite aj vy poznáte takého Ferka. Ferko je totižto osobnosť trošku vyčleňovaná z kolektívu, málokedy vlastnou vinou... Väčšinou za to môžu predsudky druhých.
Ferko, to je vám veľmi osamelá a smutná bytosť. Ktorá chce zapadmúť, len nevie ako. Ktorá sa bojí, že čokoľvek povie, vysmejú ju. Preto väčšinou radšej mlčí a má vlastný svet s vlastnými myšlienkami a často aj vlastnými priateľmi.
Ferko je smutný, lebo je sám.
Píšem to, lebo dnes som môjho Ferka stretla v buse. Vyzerá stále rovnako, trošku priveľký, trošku neohrabaný, hlávka stále ako dieťa.
Pozeral sa von oknom a mraštil ten svoj smiešny nos, lebo istotne rozmýšľal nad niečím dôležitým.
Pristavila som sa pri ňom a on ma hneď spoznal. A usmial sa. To som nečakala, sem tam som bola naňho krutá aj ja.
Super sme si pokecali. Dotiahol to ďaleko, je na konzervatóriu a často ho volajú na koncerty, lebo je fakt dobrý v tom svojom klavíri.
Ferko je vlastne super chalan. Naozaj skvelý.
A vďačný. Tak skromne vďačný.
Len som vám chcela povedať... Dajte Ferkom šancu. Sú to skvelí ľudia. Len sa to boja ukázať svetu.
A prosím, nebuďte na nich zlí...
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
vincent_vega
11. 11.novembra 2009 17:25
moc pekné
3
tiež som mala ferkovské časy
inak velmi dobre píšeš, vieš o tom?
inak velmi dobre píšeš, vieš o tom?
Napíš svoj komentár