Je 16. 05. a ja som v Grécku dva mesiace aj pár dní. Prvé dva týždne som strávila v Aténach v dome Akiho rodičov, kde mi síce veľa vecí nebolo po chuti, ale dalo sa to... Oni vlastne boli len príliš dobrí na mňa, moja gréčtina bola na bode -2 a furt som mala pocit, že sa nepríjemne bavia o mne
Nevedela som sa dočkať, kedy sa dostaneme na Korfu, kde nás čakal vlastný byt (síce kuchyňu a kúpeľňu zdieľame vo vedľajšom byte so zvyškom, keďže tu sa to nikomu nechcelo postaviť). Nevedela som sa dočkať na kľud a na súkromie s Akisom, ako si to pekne všetko užijeme a tak... Keby som však vedela, čo ma tu čaká, asi by som si to ešte premyslela, či sem vôbec chcem ísť.
Z Atén na Korfu sme cestovali kamiónom. Bola to najvýhodnejšia cesta, ako sa sem dostať, teda aspoň čo sa týka financií... o pohodlí by som pomlčala. Vyrazili sme ráno o pol siedmej, chlapík kamionista sa drbal cez pol štátu aby naložil nejaký tovar, zas inde osemsto kilometrov, potom mu zavolali z tej prvej „zastávky“, že sa musí vrátiť ešte pre 3 (3 POJEBANÉ) balíky, tak davaj zas naspäť... S Akim sme sa tlačili na jednej sedačke a po čase sme si striedali strany, kto bude pri dverách, lebo tam to bolo pohodlnejšie. Kamionista celú cestu telefonoval a kto nepočul človeka z Korfu telefonovať, ťažko mu to opíšem - jednoducho si predstavte, že vám niekto zjedol poslednú večeru v živote a vy máte neuveriteľné nervy a snažíte sa vykričať si hrdlo do telefónu – áno, presne takto sa oni rozprávajú medzi sebou, aj keď sa bavia o počasí.
Po nie dlhom čase som z toho jeho bľaku dostala migrénu ako svet, slzy sa mi tisli do očí, kamionista sa na mňa pozrel a kričí na Akiho: „A PREČO TVOJA PRIATEĽKA PLAČE?? ČI SOM VEĽMI HLUČNÝ?! UŽ MUSÍM VYBAVIŤ LEN OSEM TELEFONÁTOV, NEBOJ SA!!!!“
Chcela som zomrieť. Aspoň na osem hodín.
Trajekt, ktorým sme sa mali plaviť, mal vyrážať o pol druhej ráno. O pol jednej sme prišli, Akis vraví že idú s chlapíkom zohnať nejaké jedlo, lebo sme boli takmer mŕtvi od hladu. Ja som povedala, že si kúsok pospím, keď má sedačku sama pre seba No zaspať sa mi veľmi nedalo, tak som čakala...čakala...a čakala a zrazu dve hodiny... oni nikde!! A ja sama zamknutá v kamióne!!! A ešte mi bolo treba aj cikať :/ kokos, sodoma gomora... tak som vylovila laptop, že sa vypíšem, a náhodou som z niekadiaľ zachytila wifinu ... tak som sa posťažovala človeku na facebooku, k lepšej nálade som si otvorila tatranský čaj, čo som mala v príručnej batožine a chlapci stále nikde.... keď som sa Akimu snažila dovolať, rušil ma, a ja som bola v koncoch! Potom prišiel, ja som nasratá ako čert vyletela von lebo som sa skoro pocikala už a potom mi Akis povedal, že ten trajekt, ktorým sme mali ísť, nejde, a my pôjdeme až o pol šiestej ráno... úžas, čo vám poviem. No skrátim to, nakoniec sme museli ísť iným kamiónom, lebo tento nemal kúpené miesto na henten trajekt... celé zle, jednoducho domov sme sa dostali ráno o ôsmej, totálne mŕtvi. Ľahla som si do postele len v spodnom prádle, lebo som nevládala zháňať v kufri pyžamo... a spala som asi do siedmej večer.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fxx
18. 5.mája 2012 21:09
greeeecko co tam robis preco si tam isla?
Napíš svoj komentár