Pozerám sa po mojom stole ďalej, pozerám na nástenku plnú fotiek a obrázkov a rozmýšľam, či ich vziať so sebou. Kedysi pre mňa znamenali tak veľa...stále aj znamenajú, ale - treba mi ich? Pre nový začiatok? Nechám ich tu, na pamiatku, alebo si ich vezmem aby mi pripomínali domov a priateľov?
Obrazy na stene...Vianočné svetielka zavesené pomedzi ne, ktoré mi každý večer svietia a zútulňujú izbu - opäť tá dilema. Budem mať nový domov, donesiem tam kúsok z minulosti alebo začnem od nuly?
Čo človeku vlastne treba, ak sa chystá začať niečo úplne nové? Toľko vecí si chcem vziať so sebou, toľko spomienok, toľko predmetov, ktoré mi niečo či niekoho pripomínajú...a nepôjde to. Váha batožiny je na(ne)šťastie obmedzená. Ináč by som si so sebou asi vzala celú moju izbu aj s pavúkom, ktorý už dlhý čas sídli hore v rohu pri okne... Nakoniec si vezmem asi len oblečenie a pár fotiek.
Ako vysvetlím môjmu starému psíkovi, že sa uvidíme najskôr na Vianoce? Sme spolu každý deň tak dlhý čas... a ja ho teraz opustím. Pocíti to? Zabudne na mňa? Zabudnú na mňa mnohí? Čo tu vlastne po sebe zanechám okrem tých pár obrazov na stene a plnej skrine harabúrd, s ktorými sa neviem rozlúčiť navždy?
Začína mi byť z toho celého smutno... A to som si myslela, aká som silná. Houby.
Napriek tomu o mesiac odídem. Odídem do neznáma, kde sú isté len tri veci - on, náš domov a naša práca. Vlastne je tam toho viac... jeho rodina, ktorá nám je ochotná pomôcť v ťažkostiach, mnoho priateľov, more, slnko, pláž.... Krásne leto. Ako zo sna...
Ešte mesiac si budem užívať prítomnosť mojich najbližších, studené počasie, vôňu domova... A potom odídem. Za láskou. O vyše tisíc kilometrov ďalej.
A v ten deň budem neuveriteľne plakať. Od ľútosti a od šťastia zároveň.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hippieelba
12. 2.febuára 2012 23:48
nechavas tu lienku na mojom boku..
Napíš svoj komentár