Nikto, ani my, sme neverili že z toho bude puto nazývané "vzťah".
Ale stalo sa. Stalo sa, všetci boli prekvapení, my asi najviac.... dve rozdielne povahy, však sme sa ani nepoznali. Netušil si, že nemám rada halušky s bryndzou a ja som zas nevedela, že nenávidíš fašírku.
A opäť sa to stalo prirýchlo, prirýchlo a bez akýchkoľvek varovaní som sa zamilovala. Po uši, do neznámeho chlapca, ktorý sa stával známym. Milovala som ťa hádam od samotných začiatkov... Viem, že ty mňa nie. Ale prišlo to. Neskôr, ale prišlo.
A za to ti Ďakujem.
Boli sme spolu krátko a boli sme šťastní, čerstvo zaľúbení a bezstarostní. A ty, ty si to všetko zradil. Zradil si to a spôsobil si mi na srdci takú ranu, čo sa nedokázala zahojiť.
Ale odpustila som ti. Tak strašne som ťa milovala a ty si tak veľmi potreboval byť milovaný... že som ťa nedokázala opustiť.
A opäť sme boli pár mesiacov šťastní. Šťastní, zaľúbení... opakujem sa? Nevadí, Bolo to krásne.
Lenže nepekné stránky tvojej povahy nedali na seba dlho čakať. Nemám ti čo vyčítať, ty za to nemôžeš.
Nemôžeš za to, že si sa na našu lásku tak upol, až si tomu nechcel veriť.
Tak si sa bál, že ma stratíš...
A tvoja láska ma dusila. Dlho.
Vzdala som sa priateľov, vzdala som sa akcií, koľkokrát som sa kvôli tebe ani neučila do školy len aby sme boli spolu. Len aby si bol spokojný.
A aby sme sa nehádali.
Milovala som, keď si bol šťastný. Milovala som ten úsmev a pokoj a lásku v očiach, až som dokázala potlačiť svoju vlastnú povahu. Moje JA.
Verím, že nemôžeš ani za to, aký si, keď si vypiješ. Ale keďže vieš, ako to dopadne... nemal si piť. Nie. Nie nie nie.
Toľkokrát si mi ublížil. Toľkokrát som zaspávala s plačom a čakala, že mi zavoláš a povieš obyčajné prepáč. Ráno som sa budila so spuchnutými očami a plakala som ďalej.
A ty si to stále nechápal. Že takto to nemôže trvať večne.
Ale... odpustila som ti. Vždy som ti odpustila.
Žarlil si na všetko a na všetkých... dokonca na moje povinnosti. A bola som schopná ich zanechať, vykašlať sa na všetko. Pre teba, láska moja. Pre teba by som vedela aj vraždiť. Ale ty, ty si stále neveril, že ťa milujem a že ťa nezradím.
Aj to som ti odpustila... že som skoro dva roky potláčala všetky pocity, všetky výčitky, všetko. Okrem lásky k tebe.
Nemôžem tu spomínať všetko. Lebo to bude znieť, že si zlý človek. Ale nie si. Si úžasná osobnosť. A ja ťa budem milovať navždy.
Ale odpusť, odpusť mi, že už som ďalej nevládala. Že mám na srdci toľko záplat, dušu tak potrhanú a dôveru tak naštrbenú, pochybnosti o tebe, o mne , o nás... O láske? Nie. O tej jedinej nie. Tá bola, bola veľká, úprimná, vášnivá, bolestivá, sebecká, krásna... krásna.
Lenže láska.... nestačí.
A ja už naozaj nevládzem. Nevládzem náš vzťah, polámaný a obitý, ťahať stále zo sračiek, ktoré vlastne ty sám narobíš tým, že ma chceš mať stále pod kontrolou.
Pretože JA, ja som rovnako cenná osoba ako ty. Mám rovnaké práva ako ty, právo byť šťastná, právo byť neobmedzovaná, právo ŽIŤ a DÝCHAŤ. A... je mi to asi prednejšie.
Chcem, aby si bol šťastný. Viem, že teraz to nejde, teraz to bolí. Aj mňa, ikeď mi možno neveríš. Nie, nie som bezcitná. Si moja osudová láska. Toľko som sa toho pri tebe naučila...a dospela som. Buď šťastný. Ty si to zaslúžiš...
Prepáč. Prepáč mi, nikdy som ti nechcela ublížiť. Musela som, aby som si zachránila zdravý rozum...
Toľko som ti toho odpustila...
Dokážeš odpustiť teraz ty mne?
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
2
zlatko moje tak rada by som ti pomohla..ale ja nič z tohto nepoznám..neviem aké to je ani ako sa cítiš, ale viem že nech sa stane čokoľvek tak ma môžeš vyhľadať, vždy tu niekde budem
Napíš svoj komentár
Je veľmi dôležité si na začiatku vyjasniť svoje potreby a povinosti.
Netreba potláčať a skrývať pocity.
Vychádza mi z toho, že on ti nemá čo odpustiť.
Niektoré situácie som riešil podobne debilne ako tvoj priateľ.
Ale ono to ide jedno z druhým, začne sa to všetko hromadiť a raz to musí padnúť.
Netreba sa báť, ľutovať....treba ísť do toho triezvo!