„Poďte k tabuli! “. Po zaznení tohto neľútostného výroku so slovami skazy, sa roztrasie pomaly aj ten najmúdrejší žiak, česť výnimkám. Škoda len, že príjemcom tejto nemilej vety som bol práve ja. Predstavujem vám seba, človeka ktorý sa nikdy neučil a vždy len čakal, že to schytá niekto iný.
Dnes sa však moja prechádzka ružovou záhradou skončila. Vedel som, že ma čaká ťažký súboj s človekom, ktorý vyvoláva, kladie otázky a s radosťou zapĺňa klasifikačný hárok mnohokrát pestrými číslicami. Bol to profesor chémie. Vlastné vedomosti mi zrejme v tejto chvíli život nezachránia a spoliehanie sa na málo rozvinutú schopnosť čítania z úst ostatných spolužiakov bolo tiež veľmi riskantné, ale dávalo mi aspoň nejakú šancu na úspech. Všetci spolužiaci, ktorým som veril, sa vôbec netvárili, že mi chcú pomôcť, pretože ich tupá tvár s výrazom človeka po nočnej službe mi napovedala, že sa mám spoliehať sám na seba. S veľkou nechuťou som sa postavil na „popravište“ a čakal, kedy kat vytiahne svoju sekeru. Po zaznení prvej otázky ma zalial pot. V zadnej lavici sa mi však jeden spolužiak snažil niečo povedať. Keby som tak bol superman s jeho schopnosťou počuť ostatných ľudí, ktorí vám našepkávajú. To by bolo jednotiek. Keďže žiadny z mojich plánov nevychádzal, snažil som sa profesora „zakecať“. Dával som mu otázky o prírode, o futbale, skúsil som aj niečo ohľadom chémie, môj mozog vtedy pracoval naplno a snažil sa nájsť nejakú otázku, ktorá by ho dokázala zlomiť. Musel som mu položiť otázku, ktorá by mu ukazovala aký je múdry a zároveň takú, ktorá by ma okrajovo ponížila. A ono mi to došlo! „Pán profesor, nezdá sa vám, že žiaci sú z roka na rok stále hlúpejší a že pre vás to je vždy ťažšie nás niečo naučiť? Veľmi vás v tom obdivujem! “ Áno, chytil sa. V tej chvíli pre neho nebolo nič podstatnejšie ako to, že je najmúdrejší na svete a my sme tí hlúpi. Vôbec sa mi nechcelo ho prerušovať. S úškrnom som hľadel na svojich „super“ spolužiakov a dával im najavo, kto tento súboj vyhral.
Začalo zvoniť a profesor bol na kolenách, jediné na čo sa zmohol bola veta, že pôjdem odpovedať nabudúce. Vedel, že v našej triede sa nedá tvorivo pracovať, nič sa nám nechce, o nič nemáme záujem, o nič zmysluplné. Bral to zrejme s humorom, čo potvrdila aj jeho veta na záver: „Kdybych nebyl debil, tak bych tady nebyl“.
Myslel tým naozaj to, že táto trieda je totálny prepadák ? Alebo niečo iné ?
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
Ale máte dobrého učiteľa, keď sa nechá zakecať My sme mali takú slovenčinárku