Okolo tristo malých škriatkov by vám o tom vedelo rozprávať. Jeden škriatok sa vlastne práve rozhodol. Poviem vám, ako to bolo na tej odvrátenej strane, teda v rámci mojich možností, ktoré sa mi dostali ako členky mediálneho tímu PRESS.
"Dobrovoľník je človek, ktorý sa sám rozhodne obetovať svoj čas kvôli konaniu dobra pre vyšší cieľ."
Prípravný týždeň trval od pondelka až do piatku, kedy celá akcia vypukla. Celá dobrovoľnícka stanica sa skladala z mnoho tímov dobrovoľníkov: PRESS, dopraváci (doľaváci), zdravotníci, výtvarný tím, stavbári, gazdinky,.. Tímy počas týždňa prichádzali postupne podľa dôležitosti či potreby prípravy na mieste. Napríklad náš mediálny tím PRESS prišiel až vo štvrtok poobede, pretože by sme tam od začiatku týždňa nemali čo robiť.
Mali sme tam istú prácu v tímoch na upevnenie kolektívu, duchovnú prípravu a každý večer nejaké prekvapčo, ktoré sme sa vždy dozvedeli až na mieste. Keďže sme prišli až tak pred akciou, šéfko nás vyzýval, aby sme sa zapojili do programu, aj keď nás nikto nenútil, ale že je to posledný program pre doborovoľníkov a aspoň by sme videli, čo to je. Mne to hovoriť nemusel, išli by sme aj tak.
Prípravný štvrtok bol akčný. večer sme mali spoločný program - dedinskú disko - a taktiež sme dostali všetky tie úžasné dobrovoľnícke tričká (boli čierne so žltým kvietkom na boku + na chrbte veľkým napísané "dobrovoľník". Nepáčil sa mi na nich výstrih, ale čo narobím. Máme trička zdarma a čo je zdarma, to je zdravé). Bol to posledný večer, kedy sme sa len dobrovoľníci mohli zabaviť - a veru bolo veselo! Posledné odreagovanie pred veľkou úlohou. Každý z nás mal len jednu - konať dobro. Pozitívne naladení, vytancovaní, nevyspatí (lebo k takým akciám patrí aj spoločné papanie dobrôt na izbe), ale natešení sme sa vybrali k nášmu spoločnému cieľu. Len nech je dobre - hovorili sme si.
Ak niekoho zaujíma, aké to bolo byť dobrovoľníkom v PRESSe, znamenalo to formovať si lýtka, pretože sme stále behali hore dole po schodoch na námestí, pretože sme dole boli ubytovaní. Byť dobrovoľníkom v PRESSe znamenalo neskoré zaspávanie, no skoré vstávanie. Znamenalo to porady o siedmej ráno, ktorú predchádzala sms-ka od šéfka o pol druhej ráno, že porada bude o siedmej. A že dobrú noc moji.
Nevedela som, že o siedmej je aj ráno.
Byť dobrovoľníkom v PRESSe znamenalo byť stále k dispozícii. Robili sme všetko. Články, stránka, fotky na stránke, záznamy pre CDčko, ktoré budú robiť, ale aj mnoho iných pomocných činností. Ale ak hovorím "robili", myslím tým celý tím, nie len dobrovoľníkov, ale aj vedúcich. Byť dobrovoľníkom v PRESSe znamenalo tiež nosiť vysačky, ktoré mali len privilegované tímy ako vedúci, účinkujúci a Hlava R13, o. Chrvala a ľudia okolo neho. Znamenalo to tiež nezabúdať nabíjať diktafóny, hľadať kábel k internetu, chytať wifinku, zisťovať kruté zistenia, ako napríklad že v ľadovej káve nie je kofeín. Byť (de)PRESSákom bolo tiež mať vlastný notebook, miesto v lavici, prístup k predlžovačke, posielať novinárov do konferenčnej miestnosti a ponúkať im chlebíčky. To robili tiež naši. Keby nás nebolo bolo, tak by novinári neboli boli jedli. No ta mi nehovor.
A šéfko nám veľmi pomáhal, opravoval po nás, usmerňoval, volal sa Šuhaj a bol unavený. Ale s Božou pomocou to zvládol.
Náš šéfko, Michal, bol špeci tým, že sa naraz snažil byť priateľský, ale zároveň mal taký ten dospelácky rešpekt. Aspoň u mňa teda. Vedel sa baviť, ale prišlo mi to tak, že za každou srandou hľadal trošku pravdy, ktorú sa snažíme vo vtipoch zakrývať. Niekedy nás preháňal, ale zase niekedy sme nemali čo robiť aj polovicu poobedia a fakt sme z programu mali dosť. Boli sme Michalove ovce. Stále bol niekde inde, ťažko na zastihnutie. Často naše otázky smeroval k brožúrke, ktorú sme sa nenaučili používať. Michal bol dôležitý a tak ho bolo treba všade. Ale myslím, že nejako špeci sme ho nepotrebovali, len ráno a sem-tam kontrola prospela. Raňajkoval s nami, obedoval štýlom v jednej ruke lyžička, v druhej ruke chlieb, v ďalšej telefón, s ďalšími dvoma ťukal na klávesnici novú správu,.. Moment, veď mal iba dve ruky! A mala som ho rada, len ma mrzí, že v niektorých veciach bol príliš dospelácky, inak by sme sa nepochytili. Ale je to okej, lebo niekto musel dohliadať na všetko a zodpovednosti mal tiež až dosť a nie len za nás. Je starostlivý. Dokonca si s nami aj ťapol. Mám ho rada a som rada, že si konečne oddýchne.
A teraz o Michalovych ovciach. Traja chlapci, Hui, Dui, Lui, sa dennodenne bili s uzávierkami (o druhej plus mínus pár hodín?) a stále boli, aspoň väčšina, zavretí v kancli a robili, čo mohli. Vydávali festivalové noviny - Také oné z Ružomberka. Na tých novinách sa mi páčilo, že sa vedeli tak slobodne vyblázniť, že človek nemal pocit, že číta noviny, skôr akoby mu len niekto na mail poslal, kde bol a čo tam bolo. Prišlo mi to také dobré, že aj keď to boli články, bolo to písané takou mladou diakritikou. Neviem to inak popísať, proste to oné z RK a hotovo ďalej sme mali dvoch fotografov, Ľuboša a Martina. Obaja boli svojim spôsobom výnimočné osoby. Ľuboš mal perfektný zmysel pre humor a pre iróniu, spríjemňovanie porady. A Martin nás vozil a vždy mal čas vypočuť si, čo sme mali na srdci a prípadne poradiť, alebo prispieť do debaty subjektívno-objektívnym názorom. A ešte tri zlatíčka z KU, ktoré boli úplne mega, vedeli nás s Jankou stále usmerniť a povzbudiť, mali sme sa vždy o čom baviť, chápali našu lýtkovú teóriu, počúvali super hudbu a zaujímali sme sa o seba. A super bolo aj budenie. Okrem gitarových kreácii smiley: navyše bolo 6 dievčat v 2 kúpeľniach a prežili to (y). Potom Emilinka, ktorá superkovsky zapadla aj vekovo ku mne a Janke. Emilinka bola ten človek, ktorý mal vždy triezvy názor na akúkoľvek vec. A pekne sa česala. a ešte Jožko je informatik. Ach.
Náš deň vyzeral asi takto:
6:20 - budíček
6:35 - naozaj vstávam
6:40 - vyleziem z postele
6:50 - pomaly odchádzame z ubytovne
7:00 - sme v redakcii
7:30 - majú byť raňajky, ale my sme ešte v redakcii
7:40 - vraj sa máme ísť najesť a vrátiť sa do redakcie
8:00 - dojedáme a sme v redakcii. Úlohy rozdelené.Lúčime sa s Michalom.
Pozrieme si brožúrku. Prvú úlohu máš na obedňajšej omši, dovtedy máš voľno. SPRCHAAAA
Ale nie, nebolo to až také strašné, veď sme sa bavili, mali sme zábavu, mali sme sambu, mali sme horalky, vždy sme sa mali na čom smiať alebo o čom kecať, nebola nuda. Alebo si každý robil svoje. Každopádne nuda to nebola.
Program beží, beží, každý si robí svoje, malými kúskami prispieva do veľkého diela. Mimo práce každý nakladá s časom podľa toho, kedy naposledy jedol, kedy sa naposledy sprchoval, aký je program a kto je kde.
12:00 - Schádzame sa v redakcii a pomaly ideme papať
Čas uteká. Prvé diktafónové nahrávky sa sťahujú do notebooku už po obede, premenovať, poslať Jožkovi.
12:45 - Väčšina po obede mala trošku voľno. Vtedy sme boli na ubytovni a papali fajnotky a písali statusy.
15:00 - Poobedňajší program. Začiatok práce pre väčšinu dobrovoľníkov PRESSu. Nové nahrávky, nové rozhovory, nové citácie. Nový program, kedy sme museli odložiť vlastné blaho. Sťažovali sme si, ale nerobili sme to preto, žeby nám naozaj bolo tak zle. Aj tu niektoré časti vykresľujem surovejšie, než boli. To je len náš pohľad na vec. Náš, pre tých, ktorí chápu, že to nemyslím až tak vážne a že je to prostě humor, s akým sa človek musí narodiť.
18:00 - VEČERA a všetci sme hladní!
Do večera vlastne fungujeme len na akcii. Okrem tých troch, ktorí uzatvárajú číslo takého oného.Napríklad s Jankou sme mali úlohu tieto letáky rozdávať pred programom Bolo asi 30 + milión °C, ale robili sme dobrú vec a ten pocit ma chladil. Vlastne mi poskytoval všetko, čo som ako človek pre svoje bytie potrebovala.
Ešte ma napadlo. Počas prípravného týždňa sa po okolí pohybovalo okolo tristo ľudí. A zdravili sme sa medzi sebou. To sa mi veľmi páčilo. Nikdy si toho človeka nevidel, nikdy ho už neuvidíš, ale popraješ mu pekný deň. dáš mu nejaké to slovné požehnanie.
Ako hovoril farár na omši. Úsmev - dotyk - povzbudenie.
Po jedenástej odkvecneme na ubytovni. Sprcha, papanie, pyžamko a ide sa zdieľať papanie do neutrálnej zóny.
Nad ránom sa schúlime do spacáku a snívame o tom, že spíme na niečom mäkšom, že sme doma, že keď vstaneme, budeme pri rodine, neďaleko chladničky a tak.
Potom príde smska a ráno odznova.
--
Všetky tímy makali ako fretky. Stravováci - veď tí nám stále dávali papať! Čo by sme bez nich robili? Doľaváci - veď by sme všade museli chodiť napešo. Výtvarný tím dodal celej akcii brazílsky nádych. Gazdinky a gazdovia udržiavali rovnováhu medzi akciou a chaosom. Registráci sa tiež určite mali s čím pobiť. Zdravotníci ani nehovoriac. Účinkujúci nadchli účastníkov, ktorí si tieto spomienky určite uložili hlboko v pamäti. Boli to nezabudnuteľné dni.
Hovorila som si - keby som mohla ísť opäť na stretnutie mládeže, asi by som chcela byť zdravotníčka.
Boli to príjemné povinnosti. Vyžaroval z nás taký pokoj. Nie len z PRESSákov, ale aj zo všetkých. Spokojnosť, zadosťučinenie, láska. Láska, z ktorej sme do toho všetci išli. Láska, ktorú sme si darovali medzi sebou. Láska, ktorá sa nad nami vznášala ako také neviditeľné dáždniky. Veď aj počasie vyšlo nádherné. Akcia bola úspešná. Okrem pár múch to bol veľmi silný zážitok. Prežili sme si v zákulisí svoje vlastné stretnutie mládeže, stretnutie Boha, stretnutie sveta v jedinom malom meste ruží.
Byť na takej akcii je jedným obrovským, neopísateľne nádherným zážitkom - ale čo tak priložiť ruku k dielu? Táto úloha moje srdce naplnila šťastím po okraj, až by rado pretekalo cez oči! Byť dobrovoľníkom je jedna nádherná úloha, ale človek pre ňu musí byť stavaný. Na druhej strane - človek to nezistí, kým to neskúsi.
Týmto by som chcela aj všetkých ľudí vyzvať k tomu, aby sa nebáli ponúknuť pomoc, prosiť pomoc, pomôcť a byť pomocníkom. Ľudia potrebujú dobrovoľníkov v každom životnom okamihu. Dobrovoľník nie je len človek, ktorý povie, že niečo urobí. Je to človek, ktorý sa dobrovoľne rozhoduje pre dobro. Dobrovoľne obetuje svoj čas. Dobrovoľne venuje svoju dušu svetu. Koná dobrou vôľou pred celým svetom. Je celým svetom.
Amen
(Majkina genialita strikes again)
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
georg21
3. 8.augusta 2013 14:05
Musela to byť pecka! bol som v tom čase na detskom tábore.
2
budem sa opakovat, ale fakt si tu jedina autorka krestanskych blogov, ktora mi nevadi, pretoze nielen ze mas skutocny talent na pisanie (mozno ozaj od Boha), ale navyse sa vyslovene krestanskych zalezitosti dotykas len tak okrajovo a preto sa s tvojimi myslienkami a zazitkami dokaze velmi dobre stotoznit i ateista
Napíš svoj komentár