Vonku som nebola......od septembra. Teda myslím vonku s kamarátkami, bez sprievodu dospelého, ktorý by na mňa dával pozor. Dnes, dnes sa to zmenilo.
Bolo asi pol druhej. Kráčala som dolu schodmi. Len po jednom schode, pretože moja noha nie je v štádiu, že by som to dokázala. Otvorila som vchodové dvere a vyšla von. Nádych výdych. Čerstvý vzduch naplnil moje pľúca a srdce zaplesalo. KONEČNE.
Frenk, tož môj foťák, hompáľal sa mi na krku. Vzala som ho a fotila som....v podstate úplné nezmysli, ale s toľkej radosti mi to bolo fuk.
A potom sme išli tam! TAM! Na domčeky, tož drevené ihrisko. Zamierila som teda k húpačke. Oh! Od leta som nesedela na húpačke, tak som si to riadne užívala.
Potom sme šli ku Kike, u tej som nebola takisto od leta! Majú prerobený byt, takže som bola zvedavá. Keď sme vošli dnu opäť som zas cítila ich vydýchaný vzduch v byte, ktorý mi tak chýbal. Pozdravila som jej ignorantského brata, ktorý, čuduj sa svete, odzdravil.
No a potom sme si skúšali jej podpätkové boty na ktorých ani jedna z nás nevie chodiť Ale potom! Potom nastal ten moment kedy som sa jej prehrabávala v poličkách a našla som ich! Krásne biele hodinky. S veľkým číselníkom. No proste nádherné. Samozrejme som jej hneď povedala, že sú krásne. Na môj podiv povedala : "Chceš ich? Nechaj si ich. Ja hodinky aj tak nenosím." Za to som ju vyobímala, a samozrejme hodinky si vzala.
Toť vše. Pre niekoho možno bežný deň, no pre mňa vzácnosť
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár