Ten pocit keď výidem spoza domu a vidím ako sa teší. Ako skáče a vrtí chvostom. Ako jeho oči hovoria "no poď sem a pohladkaj ma už!" Keď mi oblíže líce a podá labku. Keď môžem zaboriť prsty do jeho huňatej srsti a zabudnúť na všetko okolo. Keď počujem len jeho rýchly dych lebo je unavený z prechádzky. Keď pije vodu z mojich rúk. Ten pocit, keď si sadnem na schody, on si sa dne vedľa mňa a oprie sa o mňa, položí si hlavu na moje kolená, zatvorí oči a oddychuje. Tá jeho neskutočne roztomilá žiarlivosť. Keď hladkám iného psa a on do mňa búcha hlavou a labkou aby som sa venovala jemu. Ako keď nakričím na sestru a on začne zavýjať, lebo sa mu to nepáči. Ako zavýja do rytmu ako ja pískam na jeho hračke. Ako keď vidí, že som smutná ku mne príde a ňufákom sa obtiera o moju tvár. Alebo keď vidí, že odchádzam, ten smutný výraz v jeho tvári, tie smutné oči.

On nemá dôvod sa pretvarovať. On nie. A práve preto viem, že to myslí vážne. A ja tiež. A preto ho ľúbim najviac na svete.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár