Neviem, či ste už niekedy boli na spovedi. Alebo aspoň v budove kostola keď prebiehala spoveď. U nás v kostole je to takto : dve búdky, pripomínajúce kadibúdky, po oboch stranách dve menšie búdky, do ktorých si chodia ľudia spytovať svedomie. V tej strednej, najväčej sedí kňaz. No a ľudia stoja v radoch ako káčatká a čakajú kým sa uvolní búdka.


A teraz to, kvôli čomu tu píšem. Dnes je vidno ako sa morálka ľudí zmenila. Kedysi každý pokorne stál v tom rade a čakal kým sa dvere otvoria aby mohol vôjsť. A čo sa stalo dnes? Stojím si v rade (nestalo sa to mne ale predsa to hovorím v mojom mene) Čakám tam už dobrých 10 minút. Zrazu sa roztvoria dvere kostola a vstúpi starenka o paličke. Rozhliadne sa. Vidí že v rade v ktorom stojím ja je najmenej ľudí. Ona pristúpi k človeku ktorý má ísť na rad a strčí sa pred neho, že nech sa zľutuje nad starou chorou babou. Tss. Ten človek tam stál 30 minút kým sa dostal na rad!

O dve minúty príde ďalšia babička. Tentoraz sa postavila ku mne. "Ahoj, moja, prosím ťa pustíš ma pred seba? Nohy mám už staré nevydržím tak dlho stáť ako ty, ty si mladá aj nohy máš mladé," hovorí mi.
"Prepáčte pani, ale stojím tu už pol hodinu. Nehnevajte sa, ale postavte sa do radu," snažila som sa hovoriť, čo najpokojnejšie.
Odklonila sa akoby si išla sadnúť do lavice, ale nie, sadla si na stoličku predo mnou.


Keď sa otvorili dvere spovednice využila som to, čo napokon povedala aj starenka, že mám mladé nohy a vošla som do spovednice.



"Zhrešila som. Pred spovednicou som predbehla starenku. Vlastne nie, ona sa snažila predbehnúť mňa."

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár