Minulý týždeň sme boli zo školy na výstave obrazov. Prechádzala som sa sama (ako vždy) po galérií a obdivovala maľmi talentovaných maliarov. Zastala som pri jednom obraze. Bol veľký, väčší ako ja. Bola na ňom namaľovaná dryada, sediaca na strome. Mala na sebe len presvitajúce zelené šaty. Dlhé tmavé vlasy. Ó a špicaté uši vytŕčajúce spod vlasov. Obzrela som sa okolo seba, či sa na mňa niekto nepozerá. Nikto tam nebol, zrejme už zašli za roh. Vystrela som ruku a chcela som sa dotknúť toho obrazu. Vom sa dryada pohla. Zadívala sa na mňa a vystrela ruku smerom ku mne. Pozerala som sa ako tĺk na ruku vyčnievajúcu von z obrazu. Potom som nazbierala všetku svoju odvahu a dotkla som sa jej. Bola studená, no aj tak ma jej dotyk akosi vo vnútri hrial. "Poď so mnou May Belle." povedala, tým najmelodickejším a najzvučnejším hlasom aký som kedy počula. Ako omámená som sa pohla vpred a vložila nohu do obrazu. V tom som jednou nohou stála na konári. Trochu som zneistela. "Neboj sa May Belle, držím ťa." povzbudila ma.Zdvihla som druhú nohhu zo zeme galérie......



"Vstávaj Gibbsová!"
"No tak! Zobuď sa!"
Počula som len tlmené hlasy ako na mňa kričia a všimla som si, že všetci sa na mňa pozerajú...akosi z výšky. Do čerta, veď ležím na zemi.
"Si v poriadku?" čupla si ku mne učiteľka Moranová. "Áno. Ja..om v poriadku," povedala som a šepotom som dodala, "čo sa tu stalo?"
"Dievča zlatém omdlela si. Hneď ako prídeme do školy zavítaš na ošetrovňu."



Super. Teraz ma majú ešte za väčšieho blázna ako do teraz. Po zvyšok cesty sa po mne všetci spolužiaci obzerali a šeptali si. Cítila som sa ako ešte väčší čudák ako obyčajne. Ale ja si naozaj nepamätám, že by som omdlela. Skôr som mala pocit...Ako by som vchádzala...do Narnie.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár