Predvčerom ma zastavili poľné vtáky. Vraveli, že nechcú vidieť nič iné, ako rozsypané sny nad hlavami ľudí. Nebolo to nič nové, veď sú to vtáky, ale prečo to chcú práve teraz? Mne by úplne stačili popadané batohy pýchy. Ale samozrejme, ja nie som vták. A nikdy nebudem. Nemám an to totiž tie správne predpoklady, a koniec-koncov, ani po tom netúžim.



Ja som s rolou koňa celkom spokojná. Môžem požierať trávu viac ako tri hodiny denne, starajú sa o mňa, jediné, čo mi v tomto živote chýba je sloboda a vietor v hrive bez toho, aby mi ktosi sedel na chrbte. A ďalšie, čo mi vadí sú ostrohy. Oh! Neznášam ostrohy. Pravda je, má ich len málokto. Ale neznášam ich. Ja sa snažím ako viem, a ony a pichnú. Potom, keď bežím skutočne rýchlo, ťahajú ma za uzdu. Niekedy naozaj neviem, čo odomňa chcú.



Život koňa je ťažký, ale aj tak ho mám radšej ako poľné vtáky. Ja som, tu na ranči, spoznal takých ako som ja. Ale oni? Desiati sa vrhnú na jedno zrno, pritom nevidia, že za nimi je zŕn celá kopa. Síce ma napadajú ostrohy, ale stále som na tom lepšie ako vtáky bez citu. Chýba mi sloboda, ale tú na koniec dostanem tiež.

Keď príte ten čas, výjdem s ohrady ako slobodná.

Navždy.



Čítajte viac: » cmaradova.blog.sme.sk

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár