To že nemôžeme byť spolu, neznamená že ťa nemilujem

Je to 12 dní. Dvanásť dní, čo som si sľúbila že to skončím. Jedenásť dní, odkedy som mu zavolala a povedala to. Ten rozhovor sa pokojne môže radiť medzi tie najhoršie, ktoré boli kedy vykonané. Boli sme ticho. Dlho. Spýtal sa či je všetko v poriadku a ja som klamala že je. Spýtala som sa či on je v poriadku a on neklamal a povedal že nie je. Nádych. Výdych. ,,Tak sa niekedy snáď uvidíme." povedala som a nečakala som či odpovie. Zložila som. V momente ako som zložila hovor, zložila som sa aj ja. Desiaty deň si nepamätám. Musela som sa opiť. Nie veľa ale dosť nato aby som vypla všetko okolo. Deviaty deň som si povedala že piť už naozaj prestávam a odvtedy ventilujem svoju pozornosť inam. Robím všetko preto, aby som sa nepozrela na mobil a nevidela že je online. Kedysi deň začínal a končil správou od neho. Teraz vždy keď mám chuť napísať, plesnem sa po ruke. Na ôsmy deň sa začali vynárať spomienky. Všetky. Od tých najzákladnejších až po tie, čo som ani nevedela že ich mám. Z nášho prvého bozku si pamätám totálne všetko. Čo mal na sebe, čo som mala ja, ako sa tváril, ako som sa začala strašne smiať, ako som sa vrátila červená k bratovi, ktorý sa radšej ani nepýtal. Ostal v ten večer dlhšie a mne šialene utekala robota. Keď som už naozaj musela ísť spytála som sa ,,Už si dostal čo si chcel? Si spokojný?" na tvári mal výraz ako keby som ho buchla lopatou a snažil sa spracovať význam slov. ,,Toto už nikdy nehovor!" V tú noc sme si prestali písať o štvrtej ráno. On nemohol spať a ja som nesmela. Pamätám si na prvú noc spolu. Sedeli sme spolu vonku osem hodin. Osem. Rozprávali sme a rozprávali. Každý jeho dotyk spôsobil zimomriavky. Každý jeho bozk to, že som prestávala uvažovať. Sakra. Toto je presne to čo potrebujem, aby som na neho zabudla. Myslieť nato. Pred štyrmi dnami som sa prichytila pri tom že zaspím iba tak, keď si predstavím v hlave všetky tie bozky. Včera napísal že naozaj odchádza. Holandsko. Skvelé. Napísala som mu nech mi pošle pohladnicu a ospravedlnila za to, že pre neho nemôžem a neviem urobiť viac. Neodpísal. Keby len vedel. Stačí že ja viem. Viem, že aj keď nemôžem byť sním, milovať ho neprestanem.

 Úvaha

6 0 1 0 2

Komentuj

11 komentov k blogu