Včera bol nov. Tú tmu ešte znásobovali zhasnuté pouličné lampy a tmavé okná domov, ktoré šepkali, že ich obyvatelia už dávno spia spánkom spravodlivých. Len zopár ľudí nenachádzalo útechu v hlbokom oslobodzujúcom spánku. Dívali sa v neskorú nočnú hodinu na oblohu. Akoby chceli v jedinom pohľade obsiahnuť tú nekonečnosť vesmíru a zžiť sa s večnosťou. Hviezdy, ktoré vycítili spýtavé ohľady žiarili jasnejšie a podišli bližšie akoby sa chceli priblížiť tým, ktorí sú na nich zvedaví.

Stála som na tmavom dvore a taktiež sa dívala na hviezdy. Myslela som len na to jediné, na moje tajné prianie a želala si, aby sa aspoň jedna hviezda chcela na mňa pozrieť zblízka a padnúť mi do oka. Bolo chladno a ja som sa dívala a zároveň bála. Tých divných zvukov okolo seba. Každé zaštekanie psa alebo pád jablka zo stromu u susedov mnou trhli a vytiahli z tranzu.

Zamýšľala som sa nad tým, že aj ľudia sú ako hviezdy. Tie vedeli, že ich sledujeme, a práve kvôli tomu sa chceli pred nami predviesť. Žiarili ešte jasnejšie. „Sú ako ľudia“, pomyslela som si, „stále sú tam, ale keď vedia, že ich niekto sleduje, začnú zo seba robiť lepších než v skutočnosti sú.“

Prečo potrebujú ten spínač? Žiariť až keď sa o nich niekto zaujíma?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár