čo pred nami stále uteká.
Možno máme v hlave jeho tieň
a chceme stále jeho len.
Možno chceme aby tu bol späť,
a on nám stále vraví "Len leť!"
Možno si na seba pletieme bič,
a možno nechceme už vôbec nič.
Jediné čo teraz isto viem,
a viem že toto nie je sen,
že slza, úsmev snúbia sa,
že ich sila nás obracia,
že vedia nám podať ruku,
že vytiahnu nás z citov mixu hluku.
Usmiať sa, ži slzu dať?
Trápiť sa, či radovať?
Dúfať a či zanechať?
Mať rád a či milovať?
báseň je to rýchla, krátka,
možno hreje, možno hladká,
možno ňou chcem povedať:
"Poď sa (meno osoby, ktorej som to písal, na dve slabiky) usmievať!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár