mesto plné detských sŕdc krehkých,
ktoré nikdy, plášťom zrady nezakrylo sa,
slávu Slovákov obnoviť, snažilo sa ...
Márna snaha, rany osudu.
Mocní mali iné plány,
že slovenské, zlaté lány,
oddať musia sa, ukrutnému osudu.
No povstal Martin, z popola,
ako Fénix, ktorý zomrie pre znovuzrodenie,
povstal rýchlo, ako keď oheň plápolá,
vítal s otvorenou náručou, pre Slovákov svitanie.
Bol to on, čo so zapichnutým mečom v srdci,
stále bojoval za vlasť,
ten, čo nepoznal matkine postele peľasť,
ten, ktorému vďačne, vyli noční vlci.
Ó, Martin, ty pieseň,
v ústach mojich sladko znejúca,
ty idea všetkého dobra, ktorá už zakúsila tieseň.
Ty, múza v mojich očiach tancujúca.
To ty si ma zobral pod svoje ramená,
ako nezvaného hosťa, ale predsa a s láskou,
vychoval si ma, veľa to pre mňa znamená.
Tak už prosím, neskrývaj sa za skromnosti maskou.
Odváž sa povedať :
,,Áno, bol som to ja ! To ja som otcom vlasti !"
Začni falošnú pýchu Bratislavy porážať.
Stále verne stoj, pri Slovákoch, srdcu tvojmu slasti.
Miluj, ver a nevzdaj sa !
Však klamári, tvojej ceste vyhnú sa,
a ty po ceste stáročnej,
dosiahneš métu, svoje práce náročnej.
Martin, ty, s ktorým sa vítam,
vítam, ako s najlepším priateľom,
očaríš ma vždy, vždy prichádzajúc s úsmevom,
v žiari slnečnom, vo vlaku tmavom, a ja sa ťa spýtam :
,,Prečo si to všetko znášal ?"
Utrpenia, krvavé pečate osudu ?
,,Lebo som strojcom svojho osudu !"
Martin, ktorý lopotne, našu hrdosť ľudu do duše vnášal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár