Sonina mama Viera bola práve tehotná, avšak sám gynekológ ju uistil, že bude rodiť až po Novom roku, okolo Troch kráľov, preto odišla na chatu tiež. Soňa ,,nechala“ rodinu prežiť pokojné vianočné sviatky, ale možno chcela zažiť bujaré oslavy príchodu nového roku. Tri dni pred Silvestrom Viera pocítila pôrodné bolesti a akčný deň bol práve na začiatku. Rýchlo zavolala manžela Cyrila, ktorý ju raketovou rýchlosťou na škodovke odviezol do najbližšej nemocnice.
Len čo vstúpili na pôdu gynekológie, cez chodbu prechádzajúci primár zbadal, čo sa deje. Pribehol k žene, začal jej pridržiavať brucho a spolu sa ponáhľali do pôrodnej sály. Manžel zostal na chodbe. Síce nechcel, ale ostrý pohľad službukonajúcej sestričky ho úplne presvedčil, aby zostal. Neopovážil sa prísť s ňou do konfliktu – dobýjaním sa do pôrodnej sály.
,,Prečo v Bratislave otcovia môžu byť pri pôrode svojich detí a tu nie!?“ rozčuľoval sa.
,,Lebo tu ste v Bánovciach a nie v Bratislave, mladý pán!“ odmerane mu odpovedala tá istá sestrička. ,Bratislavský pánko sem dorazil, a už si myslí, že nám tu bude poriadky meniť.´ zamrmlala si.
Za chvíľu do nemocnice dorazili aj Vierini rodičia, s ktorými práve vtedy boli na chate.
,,Cyril, je všetko v poriadku !?“ spýtali sa naraz.
,,V tom najlepšom.“ povedal trošku zronene.
,,Nevyzeráš tak, hovor, čo sa tu dialo, kým sme prišli.“ povzbudila ho svokra.
,,Istá pani ma odmietala a stále odmieta vpustiť do sály, aby som bol pri pôrode!“ odvetil s dôrazom a pozrel sa na sestričku.
,,To bude dobré, neboj sa, zostáva nám už len čakať.“ upokojila ho svokra.
Zložili sa na lavičke, čo najbližšie k pôrodnej sále a čakali. Svokor bol celý čas mĺkvy, neprehodil ani slovo. Veď predsa jeho dcéra, jeho dieťa, práve zažíva bolesť, o ktorej sa mužom snáď ani nesníva. Ten čas, zdal sa Cyrilovi nekonečný. Iba minúty ubiehali a on si myslel, že sú to celé hodiny – dni, večnosť! Podliehal takej nervozite, že si predstavoval aj svoju gaštanovú hrivu vlasov po tomto dni – pretkanú nitkami šedín. To sa však našťastie nestalo. Z pôrodnej sály sa totiž náhle ozval detský plač. Hneď na to hlas primára, sestričky a spokojný hlas čerstvej mamičky.
Ako to býva v zhruba päťdesiatich percentách pôrodov, sestrička povedala matke i otcovi, ktorý práve bez povolenia vrazil do sály: ,,Máte dcérku!”. Nastal problém. Rodičia svojmu potomkovi doposiaľ vyberali len chlapčenské mená – Cyril po otcovi a Karol po starých otcoch – to boli tie mená, ktoré prichádzali v úvahu. Dôvod? Najmladším mužom v rodine bol totiž Cyril, a rodina túžila po mužskom potomkovi, nasledujúcom vodcovi rodu. Človek mieni, pán Boh mení.
Narodila sa Soňa. S úsmevom. Pobyt na chate sa tak náhle skončil, bolo potrebné vrátiť sa domov, do Bratislavy. Ako bežal čas, Soňa už aj sfúkla jedinú sviečku na svojej torte, potom aj druhú. Soňa rástla – až nakoniec prišiel čas školského zvončeka. Už na prvej hodine matematiky si obľúbila tento predmet, údajne kráľovnú všetkých vied. Nevyvíjala však veľkú aktivitu, svoj talent prejavovala iba v známkach z písomiek z matematiky.
Viera a Cyril si ani neuvedomili ako rýchlo im dieťa rastie pred očami a to už Soňa stála pred koncom základnej školy. Situácia v Bratislave a vlastne na celom Slovensku bola vtedy búrlivá, sviečková manifestácia a následný pád režimu. Neubehlo veľa času od pádu režimu, a na dvere mladej rodiny zaklopala staršia pani.
,,Kto tam?“ ozvalo sa spoza dverí.
,,Ja som!“ odpovedala pani sebavedome, zachrípnutým hlasom.
,,Žanet?“ radostne sa spýtala Viera.
,,Očividne.“ usúdila žena, Žaneta, lebo dobre poznala celú ich rodinu. Vždy boli nalepení na ,,kukátku“, keď niekto zazvonil. ,,Moja drahá, Žanet!“ náhlivo otvorila dvere Viera a objala Žanetu. Pre niekoho zvláštne, že mladá žena objíma o generáciu staršiu pani. Viera si to však mohla dovoliť, ten dôvod poznala celá rodina veľmi dobre.
Žaneta totiž ako správna susedka raz prichýlila Vieru, keď Viera pred dvermi bytu zistila, že ráno si zabudla zobrať kľúče. A obaja rodičia v práci... Zrazu sa dvere na susednom byte s vrzgotom začali otvárať.
,,Vymkla si sa, maličká? Nejdeš si dať šálku čaju alebo horúceho kakaa?“ spýtal sa Viery prívetivý hlas, vychádzajúci spoza dverí. Viera sa spočiatku zľakla, ale predsa len vykročila. Predstava trčať do večera na studenej chodbe ju desila viac.
,,Áno, ak budete taká láskavá.“ odpovedala Viera pokorne a ešte stále bojazlivo.
,,Poď ďalej, tu sa nemáš čoho báť!“ posmeľovala ju susedka. Alica prekonala strach, pred doposiaľ neznámou susedkou, ktorú navyše v tej chvíli nevidela. Vstúpila. Dvere sa svižne zavreli, ale hneď na to Viera zbadala usmiatu susedku.
,,No poď, Vierka, uvarím ti snáď to kakao a sebe čaj.“ uvítala ju susedka a zahla za roh. Zrejme do kuchyne. ,,Pokojne sa usaď v obývačke, rovno pred tebou, ako doma!“ ozvalo sa potom z kuchyne. ,,Hneď tam budem!“ dokončila svoj monológ susedka.
Viere síce nebolo jasné, odkiaľ suseda pozná jej meno, ale poslúchla ju a sadla si do obývačky.
Takto sa Viera spoznala so svojou susedkou, ktorá vtedy mala okolo štyridsaťpäť rokov. V ten deň Viere susedka Žaneta povolila tykanie si. Teraz, o tridsať rokov neskôr, bola suseda Žaneta aj napriek vyššiemu veku stále aktívnou ženou. Behala po schodoch ako srna. Tak tomu bolo aj teraz, keď prišla ku ,,Cyrilovcom“ na návštevu. Nešla len tak z brucha, mala na to dôvod.
,,Žanet, a čože takto? Z ničoho nič na návštevu? Po toľkých rokoch? Naposledy sme sa videli, keď naša malá mala päť rokov!“ bola zvedavá Viera.
,,Veď predsa tvoje dievčatko skončilo ,,zédešku“!“ zvolala Žaneta. ,,Musí ísť na nejakú strednú školu, nie?“ dokončila. ,,No, to áno, prišla si nám pomôcť s výberom?“ začala sa smiať Viera.
,,Prečo by nie? Nemôžem snáď? Ja mám pre vás vybraný jeden tip, už od pádu režimu.“ oznámila Žaneta. ,,Môžem vstúpiť?“ podotkla Žaneta na to, že ju ešte stále nepozvali dnu a sama bez dovolenia vkročila.
Žaneta si zložila a zavesila kabát na vešiak, a vstúpila ďalej do bytu. ,,No kde je tá slečna?“ pýtala sa nahlas. Zrazu sa pred ňou zjavilo dievča, dosť vysoké, no hlavne – s krásnymi očami. Ich farba, nedá sa popísať, je to kolorit farieb dúhy, čo vyššia moc dopriala jej očiam, aby úprimne hľadeli na každého.
,,Hľadáte mňa?“ povedala rozhodným tónom, s náznakom odmeranosti voči neznámu človeku. Ihneď sa stretla pohľadom s prichádzajúcou Žanetou.
Žaneta sa nezľakla, priblížila sa k dievčaťu a potľapkala ho po pleci. ,,Ak v tomto byte nie je iná Soňa, tak áno.“ odpovedala Žaneta.
,,No už hovor Žanet, prosím ťa, som nedočkavá!“ súrila ju Viera.
,,Počujte, nedávno som sa dozvedela, že na Metodovej nedávno otvorili päťročné dvojjazyčné gymnázium. Nebolo by skvelé, keby tam vaša Sonička chodila?“ radostne oznámila a položila otázku Žaneta.
,,Nebolo by to skvelé, lebo ja mám školu už dávno vybranú!“ odvrkla Soňa tvrdohlavo.
,,Hej, hotelovú...“ začala ňou pohŕdať mama Viera. ,,Navyše až v Piešťanoch...“ pokračovala, ,,Vraj kvôli internátu. Kvôli ničomu inému!“ dokončila.
,,Dosť! Neprišla som tu na psychologické posedenie!“ utíšila úprimnú chvíľku Žaneta. ,,Sonička, ty, čo máš talent na matiku, mala by si ísť tam! Navyše, budeš vedieť po francúzsky!“ radila Soni Žaneta. ,,Ale!...“ začala namietať Soňa, keď ju v tom prerušila Žaneta : ,,...Žiadne ale moja zlatá, tá škola má budúcnosť! A Metodova navyše aj dobré meno! Neoľutuješ!“ argumentovala Žaneta.
,,A nám, ako tvojim rodičom záleží na tvojom budúcom živote a teda vzdelaní.“ ukončila presviedčanie Viera. ,,Tak teda dobre...“ sklamane súhlasila Soňa.
Soňa sa teda prihlásila na novovzniknuté gymnázium na Metodovu, kde práve ukončovali prvý ročník štúdia prví žiaci tejto školy. A výsledok? Samozrejme, že ju prijali!
Jedného dňa, keď sa za železnými oknami tmavej budovy školy chumelilo ako o dušu, vyvolala Soňu učiteľka matematiky. ,,Sonička, poď vypočítať tento príklad, hádam to pre teba bude hračka.” povzbudila ju učiteľka a začala diktovať. Soňa príklad vyriešila v priebehu minúty, veď matika jej na základnej škole išla od ruky. ,,Bez jedinej chyby ! Bravó !” začala tlieskať učiteľka. ,,Dávam ti jednotku !” dopovedala.
Čas bežal, Soňa rástla, prišlo najkrajšie obdobie života pre väčšinu ľudí – keď si Soňa začala uvedomovať, ako je vlastne dobre byť vo veku stredoškoláčky. Síce už bola v druhom ročníku gymnázia, no zistila to až vtedy. Nemala takmer žiadne starosti a ani povinnosti, teda okrem školy. Navyše, neustále sa zlepšovala v matematike. A možno, matematika sa zmenila na Afroditu, keď na matematickom krúžku sa vyrovnali sily Sone a neznámeho chlapca, aspoň Soňa ho nepoznala.
,,Deti, vy ste si súdení !” povedala učiteľka, mysliac na matematiku. Soňa to však pochopila inak – doslova. Do chlapca sa hneď zaľúbila. Pozorná učiteľka si to však všimla. ,,Volá sa Daniel!” začala. ,,Chodí na túto školu, o ročník vyššie ako ty.” dokončila.
,,Kde býva?” ešte chcela zistiť Soňa.
,,To už neviem, moja zlatá.” zasmiala sa učiteľka.
Soňa sa trošku nadšene i trošku sklamane vracala domov. Vietor sa jej hral v krátkych, ale vlnitých vlasoch gaštanovej farby a veľké oči ako vždy ihrali mnohými farbami. Ani sa nenazdala a zostávajúce tri roky na škole ubehli ako voda a ona už stála pred maturitnou skúškou. Tú úspešne zvládla a stala sa absolventkou významného gymnázia.
Ešte pred maturitami si s Danielom, s ktorým medzičasom začala chodiť, sľúbili, že po vyštudovaní vysokej školy sa vezmú. Soňa sa prihlásila na matematickú fakultu, kde už o rok starší Daniel ukončoval prvý rok štúdia. Aj tu čas ubehol neuveriteľnou rýchlosťou a nakoniec prišiel ten vysnívaný deň – deň sobáša a svadby. Soňa dodnes spomína svojim žiakom, že ona vždy všetko robí na poslednú chvíľu – tak to bolo aj v prípade svadby. Veď priestory si vybavila iba mesiac pred svadbou!
,,Až mesiac? Prečo už tak skoro?“ spýtala sa jej raz študentka na hodine, keď sa Soňa opäť nechtiac zahĺbila do svojich spomienok. Niektoré dievčatá z jej triedy sa ju vždy snažia zabaviť rozprávaním o tom, čo bude robiť a variť cez víkend, alebo sa snažia, aby začala spomínať. A mnohokrát sa im to podarí, podarilo sa to aj tentoraz.
,,Klára, mesiac pred svadbou je už skutočne posledný termín! Veď som sa predsa nechcela vydávať na ulici.“ ukončila spomínanie argumentom a v mysli začala opäť spomínať.
Na sobáši bola v bielom závoji, vykročila uličkou medzi lavicami v kostole, prichádzajúc k oltáru, kde už na ňu čakal Daniel. Zobrali sa a oslavovali až do noci.
O polnoci sa uskutočnil ,,venčekový tanec“ a potom sa oslava skončila. Všetci hostia sa vrátili domov. Aj Soňa s Danielom. Mladomanželská vášeň prepukla v tú noc naplno. Možno práve vtedy Daniel zasadil semienko lásky. O pár týždňov Soňa zistila, že pod srdcom nosí dieťa. Celá nadšená, začala chystať novorodeneckú výbavu. Rodina jej v tom pomáhala.
Termín sa nezadržateľne približoval, Sonin gynekológ jej s úsmevom povedal, že zrejme čaká dievčatko a vidiac, že malý človiečik kope, dodal : ,,Budete mať tanečnicu.“
No v šiestom mesiaci tehotenstva nastali komplikácie. Soňa mala veľké bolesti v bruchu a na druhý deň ráno sa zobudila so zakrvavenou nočnou košeľou. Áno, potrat. Soňa potratila – žena, čo si dieťatko tak veľmi želala … O polroka však zistila, že jej ambícia sa vyplnila a je na dobrej ceste. Bola znovu tehotná. Termín sa opäť blížil, Soňa hypnotizovala dátumy v kalendári, aby sa rýchlo posúvali k termínu a aby sa dieťaťu nič nestalo. Opäť navštívila gynekológa, ktorý ju tentoraz prekvapil správou : ,,Čakáte dvojičky dievčatká!“. Snáď nikdy v histórii nebolo nikde toľko ružového novorodeneckého oblečenia, ako v ten deň u Soni a Daniela. Avšak smrť zavítala so svojou ratolesťou – nešťastím opäť. Soňa potratila. Záplavy sĺz sprevádzali Soňu, Daniela a vlastne celú ich rodinu počas tohto životného obdobia. Postava sa jej zaoblila. Už nevládala žiť. Depresiami sužovaná však nestrácala životnú nádej a nehodila sa pod vlak, ako nejakí zúfalí a navyše hlúpi samovrahovia. ,Aj tak by tým nič nevyriešila, len by zabila ďalších, nevinných ľudí´. A život jej statočnosť a vytrvalosť odmenil. V priebehu dvoch rokov bola už po tretíkrát v druhom stave.
Konečne sa všetko podarilo a ona priviedla na svet chlapca. Po otcovi – Daniela. Bývali v menšom byte, kde im neustále problémy robilo neúprosné slnko. Ani klimatizácia nezaberala, tobôž nie žalúzie, a v byte sa cítili ako v saune. Daniel sa rozhodol zakročiť. Začali vo veľkom šetriť a finančne ich podporili aj Sonini rodičia a vtedy čerstvo ovdovená Danielova mama, ktorá mu navyše dala značnú časť dedičstva. Daniel bol totiž jedináčik, tak ako aj Soňa.
Všetky tie úspory potom vložili do výstavby pomerne veľkého a moderného domu na okraji Bratislavy, blízko lesa. Problémy, ktoré ich sprevádzali v starom byte, už v novom dome nemali. O niečo neskôr Soňa ešte porodila dievčatko – Evu, ktorej meno znamená život. A tú vec si Soňa váži najviac i dnes – život svojich detí. Odvtedy spokojne žije so svojou rodinou. Vyžijú z jej učiteľského platu a aj Danielovho, ktorý sa tiež stal učiteľom matematiky ako ona. Soňa sa vrátila na gymnázium, ktoré absolvovala – učiť matematiku.
Daniel tak nespravil, vybral si gymnázium, ktoré je najbližšie od ich domu, aby sa čo najskôr mohol vracať domov s deťmi, ktoré cestou z práce vyzdvihuje a venovať sa im každý deň až do večera. Soňa za svoje ďalšie deti považuje aj tie, ktorým je triednou profesorkou a aj sa tak k nim správa – nežne, opatrne, zodpovedne a so snahou dať im čo najviac skúseností a čo najdlhšie ich ochraňovať pred zlými elementmi tohto sveta.
A tak si Daniel, Soňa a ich úžasné dve deti žijú v jednej z mnohých slovenských domácností, vyrovnaní so svojou minulosťou, a s hrdosťou i očakávaním hľadiaci do budúcnosti…
MARTIN ONDREJICA
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár