Prosím, venuj mi ďalší pohľad.Ďalší a potom ešte jeden. Tak rada skúmam farbu tvojich očí . Pozri sa a zmraz moje telo, omám moje zmysly na tých pár sekúnd keď sa naše pohľady pretnú.
Neviem čo som si to vysnívala ale je to krásne. Opäť sa dokážem usmievať a spomienka na tvoje oči zaženie každý kúsok temnoty čo sa mi ešte zvykne vkrádať do duše.
Skúmavo a pritom tak placho. Tak na mňa hladíš . Nedokážem si ani predstaviť čo prebieha v tvojej hlave.
Že si naše pohľady môže niekto všimnúť? Že je okolo nás plná trieda ľudí , ktorý by si z tej nudy na hodine mohli začať všímať čo medzi nami vzniklo? Je mi to jedno. Je mi jedno či to niekto vidí. Nič ma nezaujíma len to záchranné koleso , čo mi hodíš vždy keď o mňa zavadíš pohľadom. V tej chvíli sa vynáram z hlbín bolesti , v ktorých ma nechal on a opäť sa cítim taká živá. Opäť môžem dýchať a pľúca mi nesťahuje žiaden tlak.
Viem, že je to medzi nami len platonické,že je to lano, čo nás ťahá cez toto chladné obdobie zimy.
Potom príde jar a leto. Pôjdeme zas každý svojou cestou a naše pohľady plné nevyslovených viet ostanú v minulosti. Zabudnuté. Nespomenieme si viac jeden na druhého .
Beriem to ako samozrejmosť a vôbec sa za to na teba nehnevám. Tak to má byť . Nám láska nie je súdená. Sme predsa tak odlišné svety a zišlo by z toho viac problémov ako radosti .Viem , že keby som to dovolila rozpálil by si moje zmrznuté srdce a spravil ma dokonale šťastnou . Ale to nedovolím .
Láska je komplikácia. A ja si život viac komplikovať nepotrebujem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
rozmýšľa kedy mu odídeš zo života, bojí sa že to bude v zlom a dúfa že nie, snaží sa čo najlepšie si zapamätať pocit tvojej kože, každú krivku, vôňu, teplotu, počas toho neohraničeného a napriek tomu, keď sa nad tým odváži zamyslieť, hrozivo obmedzeného a krátkeho času, snaží sa nasať do seba čo najviac pocitu tvojej prítomnosti a čo najlepšie ho v sebe utesniť na časy o ktorých sa bojí že prídu, a dúfa že neprídu.
rozmýšľa, či cítiš čo k tebe cíti, a či to ako reaguješ, tempo a hĺbka dychu, pohyby jednotlivých svalov, výraz tváre, tvoja vzdialenosť od neho vyjadrujú čo si o tom myslíš, čo a či ty cítiš k nemu, alebo sú ti prirodzené a diali by sa aj bez neho. a ak reaguješ naňho, čo tým myslíš, prečo sa ti teraz zachvel tento centimeter štvorcový kože, čo bol ten o pol sekundy dlhší nádych a ten o 5 decibelov hlasnejší výdych po ňom? únava? znudenie? radosť? pohoda? slasť? bolo to kvôli tomu kde ťa v tom momente pohladil? bolo to kvôli myšlienke ktorá ti prebehla hlavou? bolo to kvôli myšlienke/pocitu čo sa v tebe odohrali pred XY minútami a doteraz si ich držala v sebe? snažila si sa tú reakciu schovať a keby nie tak by bola výraznejšia? alebo si si ju ani neuvedomovala a dokonale odrážala intenzitu príčiny? si si tej príčiny vedomá? si si vôbec vedomá toho že si to spravila?
"Viem , že keby som to dovolila rozpálil by si moje zmrznuté srdce a spravil ma dokonale šťastnou . Ale to nedovolím .
Láska je komplikácia. A ja si život viac komplikovať nepotrebujem..."
ak toto vie, tak úvahy o trvaní a konci škrtni. a pridaj úvahy o tom či to dokáže zmeniť a beznádejnú nádej že áno.