,,Prosím ,nech už je ticho," bez viery, že sa to splní som prosila. Výčitky, výmysly ,ospravedlnenia. Stále to isté dookola. Dnes ešte nelietalo nič sklenené. Včera som počula v boji padnúť minimálne dve vázy. Dve bezbranné, za nič mohúce , vázy. Zdieľam ich život. Akurát že mňa nemôžu rozbiť. ,,Ja už takto ďalej odmietam žiť !" bolo počuť spoza dverí. Konečne nejaká múdra myšlienka ! Žeby to už bol koniec ? Je mi jedno ,s kým a kde budem žiť ,len nech už nemusím ďalej toto počúvať. ,, Tak na to teda zabudni ! Nikdy som ti nič nespravil ! " bránil sa otec. Moje nadšenie v lepší zajtrajšok stroskotalo ako drevená loďka na mori. Nič sa nekoná. Planý poplach, ešte stále ich baví trápiť ma. Na dnes však myslím, že divadelné predstavenie skončilo a burácajúci dav by sa mal rozísť. Tak si teda obliekam mikinu, do rúk beriem čiernu kabelku a priamo cez javisko odchádzam . ,, Mladá slečna, a vy kam ? " prihovoril sa mi otec. ,, Pokračujte! Ako keby som tu ani nebola !" spravila som na otca grimasu a pridala do kroku. Po ceste som musela preskočiť padlú hviezdu- vázu. ,, Už si dolietala, drahá " zasmiala som sa popod nos ironicky, na čo mama okamžite reagovala ,, Vravela si niečo ? Tú vázu si odpracem ..." Neveriacky som pozrela na matku a tresla dverami . To snáď nie ! Takže si mám zvyknúť na rozbité vázy po zemi . Mám to brať ako samozrejmosť ? Veď mamička ju odprace a kúpi novú . Určite krajšiu a drahšiu za peniaze , ktorými ju otec na chvíľu umlčí . Kam toto všetko speje ?
,, Ahoj! Tak čo ? Kam ideme ? " priateľsky sa na mňa usmievala Monika. Dobrá kamarátka, slušná baba s harmonickou rodinou. Ona nikdy nemala kruhy pod očami kvôli nočným hádkam rodičov. Šťastný to človek . ,, Čo ja viem? Poďme si kúpiť víno !" kopla ma múza. No a čo ,že nemáme 18? Veď je to už len pol roka . No a čo ,že Monika ešte nikdy nepila ? V podstate jej spravím službu ,že sa prvý-krát opije so mnou a nie s nejakou pochybnou bandou, ktorá ju nechá na lavičke v parku zamrznúť. Trochu rebélie nezaškodí! ,,Čože? Blázniš, Ema?" prišla očakávaná reakcia. Ešte chvíľu sa zdráhala a poučovala o nesprávnosti môjho nápadu, ale za touto zástierkou bolo cítiť chuť po poznaní niečoho nového, nepoznaného. ,, Hej, ty ! Nekúpil by si mi víno ? Dám ti peniaze." bez váhania som sa ozvala k okoloidúcemu. Bol to môj sused Patrik. Už nebolo cesty späť. Monika stála bez slova a to som v podstate brala aj ako súhlas. ,, Pre koho ? Pre vás dve ?" vypytoval sa ,, Áno , robí ti to problém ? Spýtam sa niekoho iného ak áno! " snažila som sa vystupovať sebavedomo ,aj keď mi bolo jasné ,že široko ďaleko nikoho niet a večierku o chvíľu zatvoria. Bol naša jediná nádej. ,, Nebude vám zle ? " sypal jednu otázku za druhou . ,,To je už snáď náš bordel , takže ?" pritlačila som . Zobral peniaze z mojej ruky a zmizol za dverami obchodu. ,, Neviem, či je to dobrý nápad , Ema , " zaváhala ešte moja najlepšia kamarátka ale moja posledná veta ju utíšila ,, Samozrejme , sadnime si radšej na lavičku a bavme sa o mojej dysfunkčnej rodine ! " Nechcelo sa jej počúvať moje problémy a mne sa nechcelo rozprávať niečo, o čom nemá ani potuchy.
Pod lavičkou sa povaľovala prázdna fľaša od vína a na lavičke ležala mierne podgurážená Monika. Nechápala som ,ako sa mohla tak opiť , ale nebolo s ňou reči . Len niečo hapkala a kašľala. A ja nič ! Ja úplne pri zmysloch s plnou hlavou trápenia. Na nič som nezabudla . Nebola som ani na chvíľu preč od problémov. Problémy v alkohole neutopíte, vedia totiž skvele plávať. Momentálne ma však zamestnávala otázka ,čo s Monikou ? Bolo by fajn, keby sa mi podarilo postaviť ju a odtrepať domov. Nejako. Kiežby sme chodievali behať a mala aspoň o 5 kíl menej . Kiežby...,, Čo sa jej stalo ? " pribehol ku mne a k nehybnému vrecu mäsa nejaký chalan. Tak to hádam nie ! Zas Paťo! Najprv nám kúpi fľašku a potom sa pýta, čo sa stalo . Idiot ! Korunovaný idiot ! ,, Neklaď mi sprosté otázky! " ,, Slečna ? Všetko v poriadku? " prihováral sa Monike.,, Vlééétko pohodeeee. Fičamee domov, Ema? " vypúšťala zvuky Monika. Musela som sa usmiať, lebo mi to pripomínalo akúsi hru, v ktorej niekto komolí slová a ostatní musia uhádnuť ,čo chcel povedať. V druhom leveli sa zas jeden bude tváriť ako nevládny a niekto ho musí dovliecť domov .,, Tak vidíš! Všetko je v poriadku" sadla som si vedľa nevládneho tela na kraj lavičky. ,, Nič nie je v poriadku ! Ako ju chceš dostať domov ? " hysterčil. ,, Čo ja viem ? Budem ju ťahať za vlasy alebo zoženiem fúrik ?" rozosmiala som sa . Tak predsa to víno útočí trochu aj na moje zmysly .Patrik zvraštil obočie a poobzeral sa ,ako keby hľadal pomoc . Zbytočne, nikto tu nie je , nikto kto by pomohol .Teraz aspoň vie, ako sa cítim ja každý deň ! Obklopený dvoma nenormálnymi osobami . Ešte je aj vo výhode , nemusí počúvať žiadne hádky. Sme ticho ako mušky na rozdiel od mojich rodičov . Prečo nás tu takto nenechá ? Prečo nám nedá pokoj? Nám je tu fajn .Naozaj.. ,, Dvihni sa . Odnesieme ju domov, " prehovoril ku mne prosebne. ,, Keď tak veľmi prosíš..." Zodvihla som sa a pokúsila sa koordinovať svoje pohyby...
V obývačke predo mnou stála mama s otcom a tvárili sa maximálne vážne . ,,Tak ako nám to vysvetlíš? " prihovoril sa otec jemne . ,, Čo nám má čo vysvetľovať ? Opila sa a opila aj susedovo dievča ! Čo k tomu dodať? Na to nie je ani ospravedlnenia ! " kričala matka. Od nej sa milého slova ani nedočkáte. Takáto je odjakživa. Ukričaná. V podstate obviňuje mňa z toho ,že ju otec podvádza. Nebyť mňa , nevyzerala by ako kosatka a otec by o ňu ešte aspoň trochu javil záujem. ,, No bože, tak sme si spravili posedenie pri vínku .A Monika to mala aj s odvozom či skôr odnosom domov. Komuže je lepšie ? " musela som sa usmiať matke do tváre. Vedela som ,že po tom úškľabku príde veľký výbuch a hádka až do neskorej noci . No a čo ? Aspoň si ma všímajú . Aspoň o mňa javia aký-taký záujem. Jediná vec, v ktorej držia spolu. Nehádajú sa medzi sebou ale so mnou. V tejto situácii vedia byť nekonečne zohratí.
Najvyšší čas vypadnúť. Odísť niekam preč. Preč od všetkého. Preč od mojich rodičov. Narýchlo som si zbalila tašku. Nahádzala som do nej pár najdôležitejších vecí. Teda, neviem či utečenci pokladajú za najdôležitejšiu vec aj zubnú kefku ale to ,že utekám nemusí hneď znamenať, že zmením aj svoje hygienické návyky. Potichu som vyšla z izby a po špičkách kráčala k dverám, len aby som nenarušila ticho ,ktoré sa u nás nečakane ukázalo na návšteve. Asi mu však nechutila naša káva, pretože vo chvíli keď som si do rúk brala topánky bolo z kuchyne počuť výkrik. ,, Zohrej si tú večeru sám ! Za čo ma máš? Za slúžku? Najskôr! Veď ma na nič iné ako upratovanie ani nepoužívaš. Na ostatné máš kolegyne ,čo ? " Na chvíľu som zastala a počúvala už stokrát počuté, stokrát vyčítané. Hlavou mi prebehla aj otcova odpoveď na mamin výkrik a zhodovala sa s realitou. ,, Tak sa rozveďme ! Ty nepotrebuješ mňa a ja zas teba ! " Moja snaha byť potichu bola zrazu zbytočná. Mohla som pokojne vylomiť dvere s pántov, nič by cez krik v kuchyni nebolo počuť. Vyšla som na chodbu a sadla si na schody. Krik bolo počuť aj spoza zatvorených dverí. Oprela som si hlavu o ruky. Ako to ,že sa na nás ešte susedia nikdy nesťažovali ? Najskôr súcitia s mojou osobou a nechcú ešte prilievať benzín do ohňa. Zo susedových dverí vyšiel Paťo. On zjavne nebol zahľadený len sám do seba a svojich problémov a počul buchnutie dverami. Pozrel na mňa a potom mu pohľad skĺzol na moju malú cestovnú tašku. Pochopiac situáciu ,ku mne prehovoril ,, To by ničomu nepomohlo." Samozrejme, ďalší čo o tom veľa vie. Z filmov jedine tak. Bez odpovede som rýchlo vstala ,vzala tašku a rozbehla sa dolu schodami. Vybehla som na ulicu a vmiešala sa do davu ľudí na chodníku. Keď som už mala pocit ,že ma nič nezastaví, objavil sa Paťo. ,, A kam chceš ísť ? Koľko máš peňazí ? Vydržíš maximálne tri dni a potom sa vrátiš domov ako hladný psík, " hučal do mňa. ,,Nechaj si tieto reči a vypadni !" snažila som sa ho zbaviť .no bol neodbytný. ,, Ema ! Ema ,veď maj aspoň ty rozum, keď ho tvoji rodičia nemajú ! Keď ťa začnú hľadať ,aj tak poviem polícii tvoje plány a skôr či neskôr ťa nájdu." Tieto slová sa mi zavŕtavali do hlavy každým krokom hlbšie a hlbšie. Mal pravdu,v podstate. Sabotoval môj útek. Zastala som a pozrela mu do očí. ,,Tak fajn, idem domov," otočila som sa a kráčala naspäť domov. Teraz ma však nezaujímalo, aký bude doma hluk a či zas bude lietať sklo. Cítila som len to,že moja hrdosť práve dostala ranu pod pás. Vrátiť sa domov bolo potupné, aj keď o celom mojom úteku vedel len on.
Ďalšia hádka . Zas tie iste výčitky o rúži na otcovej košeli. Bla, bla, bla ! Odchádzam! Monika má zaracha . Dnes budem ulicami blúdiť sama. Ako som tak prechádzala mestom , zastavila som sa aj v nákupnom centre, kde práve prebiehala akcia . Robili piercingy za polovičnú cenu . Pozrela som do vrecka a mala som v ňom presne potrebnú sumu . Znamenie ! Idem do toho.! ,, Chcela by som piercing tesne pod peru, aby som si mohla dávať krúžok . Rozumiete ? " vysvetľovala som slečne. ,, Jasné , sadaj . Neboj ,nebolí to , " upokojovala ma . Jej predierkovaná tvár sa mi zdala ako dosť silná záruka . Ona vydržala raz, dva, tri ,štyri, päť, šesť piercingov...ja jeden vydržím tiež! Vytiahla veľkú ihlu, v ktorej bola nejako umiestnená náušnička a bezcitne mi schytila spodnú peru. ,, Au !!!" zvreskla som a mala som pocit ,že cele nákupné centrum sa nachvíľu zastavilo, aby si mohlo obzrieť tú dievčinu, čo sa bojí bolesti. Bola to len sekunda. Keď mi z vnútornej strany úst zašrubovala náušničku, bolesť prestala. Ak si to tak vezmem , nebola to až taká bolesť. Len to puknutie, keď prešla cez kožu ! Bŕŕŕŕŕŕrŕ !
Odomykala som dvere do bytu . Zvnútra nebolo počuť žiadnu hádku ani rozbíjanie predmetov. Predpokladám, že matka odišla na manikúru a otec drieme pri televízore. Trefa do čierneho ! Potichu som sa vyzula a mierila k svojej izbe. ,, Ema! Kde si bola ? Na stole máš večeru. Si naučená ?" prebral sa otec. ,, Nie som hladná ,ďakujem ," už som zatvárala dvere do svojej izby . Bola to cieľová rovinka, no stala sa mi osudnou . ,, Čo to máš v brade ?!! " vykríkol otec a vyletel z kresla. Zastal tesne predo mnou a vyvaľoval oči na moju bradu. ,, Nuž, bola akcia ,tak som ju využila," ústa sa mi roztiahli do úsmevu. ,, Preboha ,Ema, čo je s tebou !? Zbláznila si sa? Prečo nás tak trápiš ? " zúfalo sa pýtal otec. Po dlhej dobe som na ňom videla aj iný cit ako nenávisť a nezáujem. ,, To ty nepochopíš , " buchla som mu pred nosom dverami. Neprešla ani hodina a do dverí vbehla matka. Vrieskala ako najatá, vraj čo si to dovoľujem a koho som sa na to spýtala . O tom ,že sa mi niečo môže stať ani pol slova . Len rečičky o tom ,že sa začínam meniť na otca,že robím veci bez jej vedomia ,že som všade len nie doma,že rodine neprinášam žiaden úžitok. Také reči sa nedali viac počúvať. Zbalila som si do tašky pár nepodstatných veci a vyrazila do mesta. Po schodoch som zišla nečujne a ani dverami som netresla. Nechcela som spraviť tu istú chybu ako minule. Tentokrát ma Paťo nezastaví. Kráčala som ulicami a sumarizovala. Pravdepodobne som zapríčinila všetky hádky . Pravdepodobne na mne celé manželstvo stojí aj padá. Teraz už len padá. Tak čo tu ešte robím ? Prečo šliapem už po dávno zničenom ? Nie, tu už nemám čo robiť , problémov a hádok bolo akurát dosť .Treba začať odznova. Úplne inde. Napríklad ,kam asi ide tento autobus? To zistím, jedine ak nastúpim ..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár