Zvláštne. Akosi sme si v tom veku neuvedomovali , že ten tank v čase vojny zabíjal ľudí a možno aj niekoho z našej rodiny. Keď sme sa hrávali na kulinársku reláciu našimi hrncami sa stávali zabudnuté či stratené prilby vojakov. Viac krát sa stalo , že sme v lese stretli vojnových nadšencov , čo hľadali čokoľvek spojené s vojnou . Či už to boli Nemci, Česi, Rusi , Poliaci vždy nás prekvapili a my sme im len s hanbou podali hrdzavú prilbu plnú vody a kadejakých byliniek. Vtedy sme ešte nerozumeli prečo nám berú naše hrnce.
Vojna , alebo roky po nej ... zoberte si to ako chcete mi zobrala uja. Nikdy som ho nevidela a poznám ho len z fotky , čo vždy visela u babky v spálni . Mal 16 rokov keď sa s mojim otcom hrali na lúke za dedinou a on nešťastne stúpil na nášľapnú mínu. Viac o tom neviem . Vždy keď sa opýtam babky tak sa len rozplače a otca sa nepýtam . Mama povedala , že ešte keď žil dedko odporučil jej aby sa v tej téme nerýpala. Otec prestali chodiť do školy keď mu pred očami zomrel brat a vraj dlhú dobu s nikým nekomunikoval. Mal len okolo 12 rokov tak sa niet čo čudovať.
Keď dedko žil ...to som mala okolo 9 rokov a chodila som s ním na pole pásť kravy. Často mi rozprával príbehy z čias vojny. Niektoré som si zapamätala , niektoré nie ale jeden si pamätám veľmi dobre. Šli sme po poľnej ceste a on prstom ukázal na jedno miesto. ,, Tu , tadeto odchádzala po vojne sovietska armáda. Bolo tu blato hlboké vyše metra a kto raz doň vošiel , von sa nedostal. Pamätám si jedného vojaka , ktorý z neho volal o pomoc 3 dni kým zomrel. Nik mu nepomohol. "
A babka ? Tá spávala v jednom dome s vojakmi. Len ona a jej mama. Jej otec zomrel na zápal pľúc keď chodil po žobraní. Bol to chudobný kraj. Chudobný a zničený. Po vojne babku poslali do Česka pretože v jej rodnej dedine neostal stáť jeden dom , v ktorom by mohla s mamou bývať. Žila pár rokov v nejakej náhradnej českej rodine. Kým nedajú dedinu naspäť dokopy. Potom sa mala vrátiť. Aj to bol nekonečný proces pretože jej nová česká mama si ju zamilovala natoľko , že ju nechcela pustiť. Dodnes má babka fotku s jej českou mamou.
Keď som vyrástla , presťahovali sme sa do mesta. Postavili dom. Pod obývačkou máme 50 mín alebo bômb. To už presne neviem . Pamätám si len , že keď sa kopali základy, narazilo sa na míny . Zavolali pyrotechnikou aby ich odstránili. Aj prišli , aj odstraňovali ale keď to robili už druhý deň a míny stále neubúdali , vykašlali sa na to . A tak máme dodnes pod oknom také malé "odpalisko".
Nie, nevyrástla som doslova na tanku. Len život mojej rodiny zmenili tanky , transportéri a delá , na ktorých som sa ja hrávala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hetfield
18. 11.novembra 2013 09:35
c est la guerre
Napíš svoj komentár