Díval sa na zamilované páriky v parku a tíško závidel.
Psík dievčatka sa rozbehol smerom k nemu. Ona bežala za ním. Psík pribehol k mužovi a vyskočil mu na kolená.
„Prepáčte.“ ospravedlnilo sa dievča. „To nič.“ riekol muž a pohladil psíka. „Je to krásavec.“ pochválil ho.
Dievča si sadlo k nemu na lavičku a chvíľu sa zhovárali. Ona mu porozprávala o tom, kedy dostala psíka, ako s ním každý deň chodí do parku a že ho veľmi ľúbi. Muž jej zas hovoril o tom, že nikdy nemal nikoho, koho by mohol ľúbiť a tiež jej vravel o tom, ako osamotený je jeho život.
Po pár minutách sa dievča s mužom rozlúčilo a pobralo sa domov.
Na druhý deň sa v parku stretli znovu. Kým jej psík šantil ona hovorila mužovi o svojich spolužiakoch a posťažovala si, že chalani z jej triedu sú strašne nevyspelí. „Vieš, chlapci v tvojom veku sú ešte veľmi hraví.“ vysvetloval jej.
Keď sa zvečerilo, dievča sa opäť lúčilo s mužom. On jej však navrhol, že ju odprevadí. Celú cestu jej hovoril o svojom detstve a ona ho so záujmom počúvala.
Na druhý deň sa vyspovedala svojej kamarátke o tom, že strela jedného pána.
„Je veľmi milý a priateľský.“ hovorila. „Dávaj si pozor, aby ti neublížil.“ radila jej kamarátka.
Poobede sa dievča opäť náhlilo do parku, tentokrát bez psíka. Chcela sa s mužom stretnúť a rozprávať. Veľmi sa jej páčilo ako jej hovorí o svojich zážitkoch a ako ju so záujmom počúva.
Stretli sa pri tej istej lavičke. Keď ju uvidel, nezahálal a hneď ju objal. Potom ju pozval na zmrzlinu a navrhol jej, aby si tykali. „Sme predsa už starí známi.“ argumentoval s úsmevom.
Po zjedení zmrzliny sa znovu dali do horlivého rozhovoru a ten kto nevedel, že sa poznaju sotva pár dní, by povedal, že sú to najlepší priatelia už celé stáročia.
Ona mala na tvári úsmev a prstami si plietla plavé vlasy. On sa tiež usmieval. Bol rád, že konečne má dôvod sa smiať.
A takto to chodilo niekoľko týždňov, ba i mesiacov. Takmer každý deň sa stretli v parku a celé hodiny diskutovali. Či pršalo, či slnko pražilo on bol tam a čakal na ňu. Ona všetky svoje zážitky s ním tajila. Jediná, ktorej to povedala bola jej kamarátka. Bála sa, že ak by to zistili rodičia, zakázali by jej chodiť do parku a stretávať sa s ním.
Viedla si aj denník a zapisovala si tam všetko, čo v ten deň robili, o čom sa zhovárali, kde chodili a s kým sa stretli. Čím viackrát sa s ním stretla tým viac cítila potrebu byť znovu s ním. Do denníka kreslila srdiečka a postavičky držiace sa za ruky. Oni to nerobili, ale ona chcela, aby to tak bolo. A aj on, len to nevedela.
V jeden teplý víkendový deň sa už doobeda rozhodla, že pôjde do parku. Túžila ho objať a pobozkať na líce ako tomu bolo aj naposledy. Obliekla si krátke letné šaty, ktoré na jej ešte nevyrysovanej postave až tak nevynikli a dala si sandále na podpätku. Na oči si naniesla trochu maminej špiráli a navoňala sa svojím novým parfémom. Sama nevedela prečo, ale chcela sa mužovi zapáčiť.
Z domu vybehla rýchlo, aby si nevšimli, ako je vyparádená. Len ododverí zakričlala: „Idem von!“ a už jej nebolo.
Keď prišla do parku, vybrala sa priamo k lavičke. On tam však nebol. Rozhliadla sa, no nikde ho nevidela. Jej tvár posmutnela avšak ešte v nej driemala nádej, že sa ukáže. Sadla si na lavičku a čakala. Prešla hodina, aj druhá, on sa však neukázal. Pobrala sa teda domov a celé poobedie preplakala.
Od toho dňa do parku nechodila. Až potom o mesiac, cez letné prázdniny, v deň jej narodenín sa šla prejsť do parku aj so psíkom. Uvidela ho tam, sedieť na lavičke s hlavou sklonenou do dlaní.
Nevedela či ísť za ním alebo sa vytratiť. Napokon sa však rozhodla ísť k nemu. Sadla si vedľa neho a opýtala sa: „Prečo si vtedy neprišiel?“ On prekvapený zdvihol hlavu a usmial sa. „Myslel som si, že ťa už neuvidím. Čakal som ťa tu každý deň.“ povedal jej. „Ale v ten deň...“ riekla sklamane. „Viem. V ten deň som zobral poobednú zmenu za kolegu. Jeho žena rodila a poprosil ma, aby som zaňho zaskočil. Vieš, chcel byť s ňou.“ Ona sa zahanbila, že takto trucovala takú dlhú dobu a ani nepoznala dôvod, prečo sa stalo, čo sa stalo.
Objal ju a sľúbil, že sa pokúsi už nikdy nevynechať ani deň. „Ja mám dnes narodeniny. Musím ísť zachvíľu domov, lebo bude oslava.“ povedala mu. „Ja viem. Spomínam si.“ riekol s úsmevom a z vrecka na džínsoch vytiahol krabičku. Podal jej ju a zablahoželal jej. Ona krabičku otvorila a zbadala v nej retiazku s príveskom v tvare srdca. „Ďakujem.“ povedala nadšene a hneď si ju aj pripla.
Dal jej letmí bozk na líco a pošepkal jej do ucha: „Si nádherná.“ Prekvapila sa, no polichotilo jej to. „Vieš, ty pre mňa nie si a ani si nikdy nebola malé dievčatko. Si pre mňa už zrelá žena. Máš názory ako dospelý ľudia aj keď telom ešte nie si dospelá. Mám ťa veľmi rád.“ vyznal jej city. „Aj ja ťa mám hrozne rada.“ priznala sa a odlahlo jej. Bála sa, že on k nej neprechováva rovnaké city. Našťastie opak bol pravdou.
Dievča sa potom naradostené pobralo domov. Keď sa jej rodičia spýtali, odkial má tu retiazku, povedala, že od kamaráta.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
3. 4.apríla 2012 11:17
pekné
Napíš svoj komentár