Autobus konečne prišiel. Všetkých 27 naradostených puberťákov sa cez dvoje dverí natlačilo dnu a za nimi 4 už dopredu vystresované učiteľky. Rodičia naposledy zamávali deťom a už to bolo. Školská akcia s názvom: „Ďaleko od rodičov!“ sa mohla začať.
Celou cestou až do lyžiarskeho strediska sa autobusom ozývala hudba z iPodov, sem-tam aj dakto zaspieval a ani hovor nikdy neutíchal. Cesta trvala zhruba štyri a pol hodiny, vrátane troch desaťminutových prestávok.
Keď bolo cez predné sklo autobusu konečne vidieť vysoké štíty hôr všetcia natešene zhíkli. A radosť bola ešte väčšia, keď uvideli zjazdovky, lanovky a svoju ubytovňu. Preto, len čo autobus zastal detská sa z neho vyhrnuli a nadšene pobehovali po parkovisku. „Všetci si poďte po batožinu!“ zvolala jedna z učiteliek, pani Munrová. Bola to milá pani v stredných rokoch, ktorá bola medzi žiakmi obľúbená. Potom dve z učiteliek zašli na recepciu oznámiť, že už sú tu. Dostali zoznam izieb a skôr než všetkých pustili sa ubytovať, museli zapísať, kto bude s kým na izbe. Nesmelo sa pritom porušiť pravidlo: chlapci a dievčatá nesmú byť na izbe spolu! Rozdelený boli po štyroch. „Takže na jednej izbe budú traja. Ktorý chcete byť traja?“ zaznela otázka. Ruky zdvihli dvaja chlapci. „Dylan a Sedrick. Ale niekto ešte ostal. Kto nemá izbu?“ Chlapec stojaci pomimo nadšeného radu opatrne zdvihol ruku. „Daniel, tak ty budeš s nimi.“ zakončila učiteľka a len čo zavelila na odchod všetci sa razutekali do svojich izieb.
„Super izba!“ natešene zhíkol Rick a hodil tašku na posteľ pri dverách. Dylan sa zabýval zas na posteli za ňou a Danielovi ostala tá pri okne. „Budú ťa tam v noci sledovať lesné príšeri.“ zarehotal sa Dylan a začal vybalovať. Daniel sa s hrôzou pozrel cez okno, ktoré hľadelo priamo do hory. Trochu sa bál, no neveril veľmi tomu, čo povedal Dylan. „Hej šprt!“ zaznel znovu Dylanov hlas: „Načo si sem chodil? Vieš ty vôbec lyžovať?“ „Zbytočná otázka.“ ozval sa Rick: „Jasné, že nevie.“ a obaja sa dali do rehotu. Daniel len sklopil zrak a tiež sa začal vybalovať.
Po chvíli ich učiteľky zavolali do jedálne na obed. Bola to priestranná miestnosť s mnohými stolmi. Pri každom boli 4 stoličky. „Posadajte si tak ako ste na izbách!“ zavelila pani Munrová. Keď už všetci sedeli ozvala sa druhá učiteľka, pani Tassová: „Po jedlo si budete chodiť sami. Naraz vždy len od jedného stola. Aby sa niečo nestalo. „Samozrejme, pani Tassová. Pri vašej stupidite by sa iste mohlo niečo stať.“ ozval sa dakto potichu. Všetci, ktorý to počula sa zasmiali.
Potom si postupne každý išiel po tanier s polievkou a až keď ju všetci zjedli, mohli si postupne ísť po druhý chod.
Po obede bol hodinový odpočinok a potom sa malo ísť na svah. Pred odchodom učiteľky opäť všetkých prepočítali a skontrolovali ich lyžiarsku výbavu. Ak bol niekto nevhodne oblečený, nemal čiapku alebo rukavice, musel ísť pre ne. Táto ceremónia trvala asi pol hodinu a potom sa konečne šlo. Žiaci boli rozdelený do troch skupín. Prvá skupina boli amatéri. Tím bol pridelený inštruktor a museli sa presne držať pokynov. Druhá skupina boli dobrý lyžiari, ktorí pod dohladom jednej učiteľky mohli voľne lyžovať, no a tretia skupina boli snowbordisti. Tí takisto pod dohladom mohli brázdiť hory.
Dylan a Rick sa dostali medzi snowborďákov a Daniel medzi začiatočníkov. Vlastne aj boli radi, že ho aspoň nebudú mať cez deň na očiach. Bol to pre nich len akýsi nechcený prívesok, nepodarok a bifloš. Títo dvaja však boli iné prípady. Mohli byť vďačný, že sa dostali na tento výlet, lebo za ich správanie, zlé známky a odvrávanie im hrozilo, že nemôžu ísť.
A tak sa zaplnili kopce , lanovky, svahy... No proste ledva sa dalo kde pohnúť.
Po takomto náročnom dni si všetci po návrate v spoločenskej miestnosti dali horúci čaj, sušienky a zahrali si stolné hry.
Chodilo to takto každý deň. Večer sa šlo neskoro spať a ráno sa skoro vstávalo. Na štvrtý deň večer bola plánovaná diskotéka. Doobeda sa, samozrejme šlo na svah. Dylan akurát predvádzal Rickovi svoje nové kúsky, keď začuli ohromné zadunenie. „Čo to bolo?“ ozval sa dakto. „Neviem...“ odvetil niekto druhý. „Dylan sa uškrnul: „Zrejme mal niekto na obed fazuľu.“ Chvílu sa ani holý konár nepohol, no keď sa ten zvláštny zvuk viac neopakoval, opäť sa všetko pohlo. „Pozeraj na mňa Dylan. To je čo?“ predvádzal sa Rick. „Hej!“ ohlásil ho Dylan: „Pozri sa tamto! To sú tí úbožiaci, čo nevedia lyžovať.“ „Vidím. Aha tam je Daniel!“ ukázal prstom Rick na posledného „lyžiara“. „Poďme za ním.“ navrhol Dylan a už sa spustil dolu kopcom. Rick ho nasledoval. Rútili sa naňho poriadnou rýchlosťou a keď už to vyzeralo, že doňho narazia, prudko zastali a zasypali ho snehom. „Ako sa ti darí?“ s úškrnom sa opýtal Dylan. „Celkom dobre. A vám?“ Dylana chytil kŕč smiechu. Keď sa spamätal vykoktal zo seba: „Vraj... ako sa nám darí?! He he he...“ A Rick sa pridal. Daniel sa nehodlal zdržiavať pri nich dlhšie než bolo treba a tak sa snažil zlyžovať ku svojej skupinke, ktorá zatial zišla o pár desiatok metrov. „Počkaj!“ riekol Rick a chytil Daniela za kabát. „Čo tak guľovačka?“ Daniel namietol. Vedel, že by to nedopadlo dobre, ale očividne to z Rickovej strany nebola otázka. Vyzul sa zo snowboardu a z mäkkého snehu vyformoval guľku. Dylan spravil to isté. „Nechcem chlapci!“ žalostne zvolal Daniel a znovu sa pokúsil pohnúť. Chlapci ho však hodili guľami a potom ho Dylan šikovne vyzul z lyží. Rick mu hodil snehovú guľu rovno do tváre a potom ho zhodil do snehu. „Nie, prosím!“ kvílil Daniel, no zrazu v ústach pocítil ľadovú dreň. A v nose tiež. Nevedel sa ani nadýchnuť, ani niečo povedať. Chlapci ho prisadli a napchávali snehom. V tom si však všimli, že sa k nim blíži pani Tassová a tak vstali, nazuli si snowboardi a zmizli. Daniel sa pomaly posadil a snažil sa dostať sneh preč z tváre. Avšak márne. Ten mu zaliezol ešte aj za krk. „Je všetko v poriadku?“ spýtala sa učiteľka. „Áno, pani Tassová. Len som spadol.“ odvetil.
Keď sa mali ísť podvečer pripraviť na diskotéku, Daniel váhal. Mal strach ísť na izbu, lebo vedel, že tí dvaja mu nedajú pokoj. No napokon sa odhodlal. Dylan aj Rick už boli pripravený. „Čo tu chceš?“ zreval Dylan a potom sa začal smiať. „Prichystať sa na diskotéku.“ „Načo? S tebou aj tak nikto nechce tancovať!“ zaflegmoval naňho Rick. Daniel si povzdychol, no aj tak sa šiel obliecť. „Počuj Rick.“ šepkal Dylan: „Čo keby sme ho zviazali a zavreli do skrine?“ „To je dobrý nápad.“ uznal Rick. Vtom sa ozvalo neuveriteľné hrmenie. Ešte väčšie ako vtedy dopoludní. Chlapci sa zlakli. „Dopekla čo to...“ Dylan ani nestihol dopovedať a ozvalo sa to znovu. V tej istej chvíli svetlo zablikalo až nadobro zhaslo. „...Čo to je?!“ zakričal Rick, keď ucítil ako sa mu pod nohami chveje podlaha. Asi po 20 sekundách to prestalo. „Chlapci ja mám strach!“ ozval sa Daniel. V tej tme sa ani nedalo vidieť, kto je kde. „Ticho Daniel! Nič to neni!“ hral sa Dylan na hrdinu. „Poďme dolu.“ navrhol Rick a chcel otvoriť dvere, ale v tom sa zem znovu zachvela. Tentokrát ešte silnejšie. „Dopekla!“ zanadával Dylan, keď spadol. Spolu s ním aj všetko, čo mal na nočnom stolíku. „Dobre...Už sa bojím!“ priznal. A znovu sa to stalo. Obrovský otras zložil z nôh aj Ricka. Daniel sedel schúlený na posteli a pri každom otrase zapišťal. Z chodby zrazu začuli hlas pani Munrovej: „Chlapci! Poďte rýchlo von!“ kričala. Toto bola izba na najvyššom, treťom, poschodí a oni boli jediný, ktorý tam mali izbu. Kľučka na dveroch sa zrovna pohla, keď zaznel rachot ako pri výbuchu a celou chatou poriadne otriaslo. Porozbíjali sa všetky okná a do izieb sa nahrnul sneh. Zasypal celú chatu. V tejto oblasti boli lavíny raritou, preto sa to tu volalo aj Pokojná pasáž alebo Tiché údolie. Toto prekvapenie preto nikto nečakal. Našťastie do izby chlapcov sa veľa snehu nedostalo, lebo boli najvyššie. Rýchlo sa spamätali a chceli vybehnúť von z izby za pani Munrovou. Keď však otvorili dvere, nikde nebola. Schodisko mali hneď oproti izbe a tak sa Dylan odhodlal, že sa pozrie, kde sú všetci. Neistými krokmi sa priblížil k zábradliu. Odtial uvidel pani Munrovú ako vykrivená leží na poslednom schode a nehýbe sa. „No do pekla!“ zvolal a odvrátil svoj pohľad od krvavej škvrny pod jej hlavou. „Čo je?!“ nepokojne sa opýtal Rick stojac vo dverách. „Pani Munrová je mŕtva!“ zašepkal Dylan. „Mŕtva?!“ vykríkol Rick a skril si hlavu do dlaní. Plecia sa mu roztriasli od vzlykov a hneď nato sa zošuchol k zemi. Oprel si hlavu o rám dverí a plakal. Z izby bolo počuť aj Danielov nárek. „Rick upokoj sa... Musíme ísť za pani Tassovou.“ snažil sa ho ukľudniť Dylan. Rick prikývol a vstal. „Daniel, poď!“ zavolal ho Dylan, no on odmietol. Nechcel prejsť okolo učiteľkynej mŕtvoli a inej cesty nebolo. Obaja chlapci sa mu prosili, ale Daniel odmietal. „Tak dosť! Ak nejdeš tak my ano!“ zavelil Dylan a pomaly začal zostupovať po schodoch až prišiel ku pani Munrovej. Odvrátil hlavu a pretrel si zaslzené oči. Rick váhal, ale nakoniec šiel za ním, no takmer sa ani nedíval, aby nezočil mŕtve telo. Z izby sa ozval výkrik: „Nenechávajte ma tu!“ „Tak poď za nami!“ zakričal mu naspäť Dylan prekračujúc nehybnú učiteľku. Chata sa opäť zachvela. Tentoraz len mierne. Rick sa pridržal zábradlia, aby náhodou nespadol a Dylan zas steny. „Haló... Je tam niekto?“ zakričal do chodby. Nik sa neozýval. „Čo teraz?“ pýtal sa Rick, ale v tom akoby do chaty niečo prudko narazilo sa celá otriasla. Ozvali sa akési výkriki z dolného poschodia. A potom aj zhora. Bol to Daniel, ktorý vybehol z izby a nedívajúc sa prebehol na druhé poschodie ku chlapcom, ktorý sa zrovna snažili postaviť. Ešte sa ani poriadne nepozbierali a už zase boli na zemi. Ďalší otras ich zložil a ešte im aj zasypal hlavy omietkou, ktorá začala pod tlakom lavíny opadávať. „Čo budeme robiť?!“ začal panikáriť Dylan. Nemal to vo zvyku, ale tentokrát bol naozaj zúfalý. Naopak Daniel sa pochlapil. Opatrne vstal z traslavej podlahy a rozhliadol sa: „Niekto tu musí byť!“ zauvažoval a drobnými krokmi sa vybral do jednej z izieb. Opäť sa všetko zatriaslo a on spadol z nôh. Začal sa plaziť a otvoril dvere. Izba bola plná snehu a nikoho v nej nebolo. Priplazil sa k druhej. Tam tak isto nik nebol. Rick zakričal: „Je tu niekto? Ozvite sa!“ Stále nič. Otrasy pomaly ustali a tak šli chlapci pre istotu skontrolovať aj ostatné izby. Boli prázdne až na ten sneh, čo sa do nich nahrnul. „Poďme dolu...“ navrhol Rick. „To nejde... Schodisko smerom dolu je zasypané...“ povedal nahnevane Dylan. „Rick má pravdu... Musíme ísť dolu!“ ozval sa Daniel. Dylan naňho prekvapene zazrel: „A teba sa kto pýtal?“ Daniel sa zhlboka nadýchol a azda poprvýkrát vo svojom živote sa proti niekomu naozaj postavil: „Teraz neni čas na hádky. Sme v ohrození života! Ak tu ostaneme, môže nás to zavaliť. Ostatní sú už zrejme tiež vonku.“ „Lenže my sa nemáme ako dostať von!“ skríkol Dylan a od zúrivosti kopol do steny. Popraskaná omietka sa zrútila. „Aspoň to skúsme.“ riekol Rick po chvílke ticha. Nuž tak sa chlapci pustili do hladania nejakého východu. Márne. Okná i dvere boli zasypané. Keď už začali strácať nádej Ricka čosi napadlo: „A keby sme to skúsili cez naše okno? Veď tam to nieje až tak zasypané...“ „To by šlo!“ uznal Dylan a vybehol hore schodmi ako blesk. Naozaj. Ich okno bolo zasypané sotva do štvrtiny. Trochu rozhrabali sneh a mohli vyjsť von. „Počkajte!“ zvolal Daniel: „Mali by sme sa poriadne obliecť. Nemáme síce veľa času, lebo kedykoľvek môže prísť ďalšia lavína, ale ak sa neoblečieme, zamrzneme.“ Tak sa teda navliekli do kabátov a skafandrov a potom opatrne vyliezli von. Pomaly sa kĺzali a posúvali až dolu. Keď sa im to podarilo, radostne sa objali, dokonca aj s Danielom. „Teraz musíme násť ostatných!“ povedal Daniel a rozbehol sa na parkovisko pred chatou. Keď tam dobehli, čakalo ich sklamanie. Nik tam totiž nebol. „Kde sú všetci?“ šepky sa spýtal Rick. Videli, že dvere do chaty sú otvorené a tak nazreli dnu. Bola plná snehu, spod ktorého trčalo niekoľko nôh, rúk a dve hlavy. V jednej spoznali pani Tassovú a tá druhá patrila nejakému žiakovi. Mali modrofialovú farbu a nehýbali sa. „Nestihli výjsť von...“ žalostne zakvílil Daniel. Dylanovi sa z očí vykotúlali slzy. „Azda nikto neprežil?“ spýtal sa Rick hľadiac na zamrznutú kopu. „Asi nie!“ odvetil Dylan a všetci vyšli von.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bondulka
29. 1.januára 2012 15:41
pokračovanie
Napíš svoj komentár