Ako tam tak smutne postávali, uvedomili si, že tam stojí ich autobus. To bola ich záchrana. Najbližšie stredisko je totiž veľmi ďaleko a pešo by tam nedošli. Nemali ani telefóny pri sebe. Takže toto bola jediná šanca na záchranu. Keď prišli k autobusu, začali sa zamýšlať nad tým, ako otvoria dvere? A, čo je horšie, ako naštartujú? „Ja to skúsim.“ ponúkol sa Dylan. „Raz som vzal otcovi auto. Mal som kľúč od štartéra, ale od dverí nie. Tak som ich otvoril kúskom plechu.“ vystatoval sa zatialčo pracoval. Po desiatich minutách sa mu to za pomoci klinca, čo našiel na zemi, podarilo. Nastúpili si, zavreli dvere a vtedy opäť dačo zadunelo. „Už nie, prosím, už nie!“ kvílil Rick. „Musíme si pohnúť!“ súril Dylana Daniel. „Videl som v jednom filme, kde kradli autá, že treba prestrihnúť dva spoje a potom ich nejako spojiť.“ filozofoval Dylan a díval sa pod volant, kde tie káble mali byť. „Výborne...A potom? Azda budeš šoférovať?“ nervózne sa spýtal Rick. „Veď som vravel, že som raz vzal otcovi auto. Nič sa mi nestalo a auto malo len pár škrabancov.“ Daniel si povzdychol, ale po chvíli optimisticky zašepkal: „Myslím, že to zvládneme!“ To chlapcom dodalo trochu odvahy a Dylan sa konečne pustil do operácie. Preštudoval si kábliky a po zrelom uvážení jeden prerezal koncom toho klinca, čo našiel. Zem sa opäť zachvela. Dalo sa počuť ako ďalšia hŕba snehu narazila do chaty. Tá sa akoby už pohla o kus dopredu. „Rýchlo!“ spanikáril Rick. Aj Daniel začal byť opäť nervózny. Dylan sa snažil nejako dať tie káble dohromady a naštartovať tak autobus, ale vôbec sa mu nedarilo. A vďaka tým otrasom ešte menej. Pri dvadsiatom pokuse už padali ostré nadávky. No autobus nie a nie naštartovať. „A určite sú to tie správne...“ vypytoval sa Daniel, no Dylan mu nato odvrkol skôr, ako stihol dopovedať: „Neviem! Netuším! Sprav to ty... Bifloš!“ „Nehovor mi tak!“ „Nehádajte sa!“ zasiahol Rick. Toto nám nepomôže...Nepomôže!“ zvýšil hlas. Buuuuuum! Obrovské zadunenie zložilo chlapcov z nôh. Keď sa potom zadívali cez okno, uvideli ako sa celá chata pred ich očami zrútila. Ostali v nemom úžase či skôr v šoku. „Musíme vypadnúť!“ zavelil zrazu Dylan a pustil sa do štartovania. Nebol si celkom istý tým, čo robí, ale mal snáď na výber?
Po niekoľkých minutách to vzdal: „Nemá to zmysel!“ Chlapci boli zúfalí, unavení a mali strach. Na blízku nebol nik, kto by im pomohol či poradil. Dúfali aspoň v to, že určite sa niekto musí raz dozvedieť, že sa niečo stalo a čoskoro ich tam nájdu.
Usalašili sa teda na sedadlách a objímajúc si ramená zaspali. Noc sa niesla v pokojnom duchu. Konečne sa zem prestala nadobro chvieť a aj hrozné hrmenie ustalo. Tesne nad ránom sa však zobudili na ohromný rachot. Ospalý Daniel už od zúfalstva doprázdna skríkol: „Čo to nikdy neprestane?!“ Aj prestalo. Ale až po tom čo sa stalo po Danielovom výkriku. Z druhej strany kopca sa spustila nová lavína a pochovala autobus aj s chlapcami. Autobus spravil zo dva kotrmelce a napokon skončil na streche pod hrubou perinou snehu. Chlapci utrpeli len ľahké zranenia, pár škrabancov a poriadne rany do hláv. Akurát Rick si zrejme zlomil ruku. „Hrozne to bolí!“ sťažoval sa, len čo sa spamätal. „Ste všetci O.K.?“ kontroloval Dylan. Daniel si pošúchal bolavú nohu a prikývol. „Bolí ma ruka!“ opäť zapišťal Rick. „Vieš s ňou pohnúť?“ opýtal sa Daniel a priplazil sa k nemu. „Nie...“ odvetil Rick so slzami na krajíčku. Daniel sa obzrel po autobuse. Bola v ňom tma, sklá boli popraskané, no nie úplne rozbité. Niektoré sedadlá sa uvoľnili alebo vylomili. „Hrozné...“ skonštatoval a potom uvážil, že niekde musí byť lekárnička. „Zrejme vpredu, tam kde je šofér.“ riekol Dylan a pustil sa do hladania. Netrvalo dlho a našiel ju. Vybral z nej obväzy a dezinfekčný krém a spolu s Danielom ošetrili Rickovi ruku. Nevedeli čo ďalej. Dochádzali im sily, boli hladní, smädní, vystrašení... Len tam tak ležali a v duchu sa modlili, aby sa to dobre skončilo.
Po niekoľkých hodinách sa začal Dylan sťažovať na bolesť hlavy. „Je to neznesiteľné!“ vravel, hoci už vzal dve tabletky, ktoré našli v lekárničke. „Možno si sa udrel do hlavy. Raz v jednom filme bolo niečo podobné. Jeden muž spadol z rebríka, udrel si hlavu a na druhý deň umrel na vnútorné krvácanie.“ filozofoval Daniel. Dylen sa vydesil: „Nechcem zomreť!“ Daniel objal Dylana a hoci bol sám na dne, snažil sa ho upokojiť.
„Nezdá sa vám, že je tu nejako dusno?“ opýtal sa o niekoľko hodín Rick. Dylan spal a Daniel už tiež spozoroval, že niečo nie je v poriadku. „Zrejme sa sem nedostáva kyslík. Všetky otvori sú zapratané snehom. Ak niečo neurobíme, udusíme sa!“ povedal Daniel a šiel preskúmať podlahu autobusu, ktorá bola teraz jeho stropom. „Ako to vieš? Ako to všetko vieš?“ trochu histericky sa spýtal Rick. „Z kníh a filmov.“ Rick len pokrútil hlavou a presunul sa k Dylanovi. „Počuj, neni nejaký bledý?“ Daniel spozornel. Pribehol k nemu a začal mu hladať tep. V tej panike mu ho hneď nevedel nájsť a tak bol ešte nervóznejší. Rozhodol sa teda pre zrkadielkovú metódu. Odlomil spätné zrkadlo a priložil mu ho k tvári. Keď sa naň potom pozrel nebolo zahmlené. Z roztrasenej ruky mu vypadlo a rozbilo sa. „Čo? Čo je?“ nechápal Rick. „Zomrel...“ Obaja chlapci sa dali do plaču. Plakali dlhé minúty až kým sa Daniel nespamätal. Znovu začal hladať nejakú škáru na podlahe. Skúmal aj ventiláciu, ale bola upchatá. Bál sa však rozbiť okno, či otvoriť dvere, lebo nemohol vedieť, ako hlboko sú. „Čo budeme robiť?“ histericky skríkol Rick a tresol do sedadla. „Neprežijeme to. Je tu príliš málo vzduchu. Pre oboch to nestačí.“ vravel Daniel, ešte vždy skúmajúc klímu. Po chvíli však podyšiel k Dylenovmu nehybnému telu, dal si dolu z krku šatku, rozprestrel ju a prekryl mu tvár. Plačúci Rick naňho nechápavo pozrel: „Myslel som si, že si bojko. Že neznesieš... Smrť!“ „Možno som bojko...Možno tak len vyzerám. Cítim sa byť slabý pred autoritami, ale teraz nemám inú možnosť. Hlavne keď vidím, že ani ty na tom niesi dobre.“ odpovedal Daniel a posadil sa k nemu. Chvílu bolo ticho. Len ich vzlyky sa ozývali po doničenom autobuse. Daniel popri lútosti nad Dylenovým skonom tuho premýšlal nad svojím vlastným osudom. Dobre vedel, že niekto ich iste čoskoro nájde, ale zrejme nie dosť skoro nato, aby im obom vydržal kyslík. „Pobozkal si už nejaké dievča?“ vyzvedal Daniel. „Samozrejme!“ vyhŕkol Rick, no potom vyšiel s pravdou von: „Ešte nie. Vyzerám síce ako frajer, ale ešte som sa s nikým nebozkával.“ Daniel sa usmial: „Ja ano. S Lindou z B-čky.“ Rick len tak vyvalil oči. Bolo to jedno z najkraších dievčat v ročníku. Daniel sa zhlboka nadýchol a pozrel Rickovi priamo do očí: „Je toho ešte priveľa, čo sme nespravili.“ „A už ani nespravíme!“ zašepkal Rick. Vtedy sa Daniel definitívne rozhodol. Schytil kúsok rozbitého zrkadla a hľadiac naň spustil: „Len jeden z nás tu prežije. Obaja nemáme šancu. Ja dám tú príležitosť tebe.“ „Čo blázniš?“ zhíkol Rick: „Prežijeme obaja!“ „Nie je tu dosť vzduchu.“ namietol Daniel a stisol črepinu. „Ale ja si sám neporadím!“ rozvzlykal sa Rick. „Zvládneš!“ zakončil rozhovor Daniel a priložil si črepinu k zápästiu. „Želám ti všetko šťastie sveta!“ povedal na rozlúčku a kúsok zrkadla si zaboril do žili. Odrazu zacítil ako mu po ruke steká teplá tekutina. „Nie Daniel!“ fňukal Rick a díval sa ako ho celého zalieva vlastná krv. Ešte chvílu sa dal počuť jeho ťažký dych, no napokon skonal. Rick sa rozplakal ešte väčmi. Plakal a plakal... Azda celé hodiny, no bolo to len niekoľko minút, kým sa celkom nevyčerpal a nezaspal. Zobudil sa až na nejaký rachot. Keď otvoril oči uvidel svetlo šíriace sa zo zadnej časti autobusu. Pošúchal si oči a posadil sa. „Haló?“ ozvalo sa. Vtedy mu to došlo. Konečne prišla záchrana. „Tu som!“ zakričal z celých síl. Oslepený ostrím svetlo takmer nič nevidel, ale pocítil čiesi teplé ruky ako ho berú k tomu svetlu, preč z hroznej tmy.
O niekoľko týždňov, keď sa už Rick zotavil, rozhodol sa prísť pozrieť na miesto, kde sa to všetko stalo. Zrúcanina chaty tam už nestála. Na jej mieste bol len jeden obrovský obelisk, v ktorom boli vyryté mená všetkých obetí. Medzi nimi aj Dylan a Daniel. Rick sa už svojou zahojenou rukou dotkol obelisku a šepky povedal: „Ďakujem Daniel. Ďakujem ti, že žijem.“ Potom prešiel prstom po Dylenovom mene: „Budeš mi chýbať kamarát.“
A tak, hoci sklamaný životom, ale zachránený priateľom, človekom, ktorému predtým mnohokrát ublížil, žil ďalej svoj život, jediný, ktorý prežil to peklo, ktoré sa stalo v Slzavom údolí.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bondulka  29. 1. 2012 17:08
bude pokračovanie?
Napíš svoj komentár