Stáli sme na chodbe v škole. Uprosted davu ľudí hrnúcich sa do tried. Dívala som sa naňho, počúvala som jeho slová. On len hovoril a výrazne gestikuloval. Hovoril a hovoril. O nás, o našom vzťahu.
„...Takto to ďalej nejde!“
„Prečo?“ mala som slzy v očiach a hlas sa mi triasol.
„Ty niesi dievča pre mňa!“
Sklonila som hlavu, aby nevidel slzy stekajúce po mojich lícach. Hovoril tak zvláštne. Akoby som pre neho nič neznamenala. A možno to tak aj bolo.
„Nechcem sa už s tebou vídať!“
„Daj mi šancu. Zmením sa!“
„Nepotrebujem, aby si sa zmenila! Ale aby si odišla!Choď!“
Bol na mňa veľmi zlý. Tak ako nikdy predtým.
Odvtedy som sa mu vyhýbala a on mne tiež. Ak som ho aj niekde zbadala, snažila som sa nepozerať naňho, skrývala som sa pred jeho pohľadom a vo svojom vnútri som tíško trpela.
Neviem ani či som ho tak milovala, ale nedokázala som zabudnúť. Ak ma aj iní chlapci oslovili, nechcela som im flirt opätovať. Dúfala som trochu, že hoci ma bývalí opustil, možno by sa chcel niekedy ešte vrátiť a ja som mu chcela byť k dispozícii.
Po dlhých mesiacoch sa však nič prevratné nestalo a ja som už stratila nádej.
Trávila som celé dni na internete, písala som si s neznámimi ľuďmi, ktorí nepoznali mňa, moju minulosť a tak mi ju ani nijako nepripomínali. A to bol vlastne aj dôvod, prečo som sa odvrátila od priateľov. Nechcela som, aby vo mne videli to sklamané dievča. Aby sa ma pýtali či už som sa cez to preniesla. Nie, nechcela som to.
Niekoľko mesiacov som si písala s jedným chlapcom. Bol veľmi milý, priateľský. Vždy sme našli spoločnú tému a čo na ňom bolo najlepšie, vždy ma vedel rozosmiať. Bol mi veľmi sympatický, hoci som nevidela jeho fotku. Vravel, že sa hambí ukázať mi tvár. A ja som to akceptovala. Tiež som neukazovala každému svoje fotky. Jemu však ano a on tvrdil, že som krásna.
Asi po roku dopisovania som mu navrhla stretko.
„Bývaš len vo vedlajšom meste. Mohol by si prísť.“
„Nie, radšej nie.“
„Tak prídem ja.“ ponúkla som sa.
„Vieš, teraz mi to nevyhovuje...“
„Prečo?“
„Som chorý.“
„Naozaj? A čo ti je?“ zaujímala som sa.
Neodpísal mi nič. To snáď nie je pravda. Konečne chalan v mojom veku, veľmi dobrý, býva tak blízko a odmieta ma? Bola som z toho dosť smutná. Najhoršie bolo, že mi neodpisoval niekoľko dní.
Opäť som raz začala po nociach plakať. Zas ma sklamal človek, na ktorom mi záležalo.
Prestala som teda tráviť čas na internete a útočisko som začala hľadať v knihách. Neboli to žiadne romány, boli to skôr básne či krátke poviedky. Niečo zábavné, čo ma rozveselilo a donútilo zabudnúť.
Po čase som sa však opäť vrátila k internetu. Chcela som sa presvedčiť či si to nerozmyslel.
Našla som od neho správu: „Ahoj, prepáč za moje správanie. Prepáč, že som ti neodpisoval, ale bál som sa.“
Ihneď som mu napísala:
„Čoho si sa bál?“
Chvíľu som čakala. Odpísal:
„To stretnutie. Vydesilo ma to.“
„Prečo?“
„Pretože, to bolo na mňa moc rýchlo.“
„Prepáč.“ Nikdy mi nedošlo, že by pre chalana bolo niečo prirýchle.
„Nevadí, už som pripravený.“
„Naozaj?“
„Ano.“
Tak sme sa teda dohodli, že sa stretneme v mojom meste, v reštike blízko môjho domu.
Nemohla som sa dočkať toho dňa, keď ho konečne uvidím.
Hneď ráno som vyskočila z postele, obliekla som si kvietkované šaty, obula som si sandále, jemne som sa nalíčila a prehrabla som si vlasy. „Budem sa mu páčiť?“ pýtala som sa sama seba.
Z domu som vyrazila len o pár minut skôr, ako bol náš dohodnutý čas stretnutia. Vošla som do reštaurácie a očami som blúdila po stoloch. Nevedela som ako vyzerá a tak som dúfala, že na mňa mávne. Stála som tam a nič.
Až zrazu sa zdvihla jedna ruka. Sedel pri stole úplne vzadu a tak som skrz hlavy ľudí nevidela okrem jeho ruky nič.
Svižným krkom som sa pohla vpred. Blížila som sa ku stolu, ale v tom som uvidela čosi nečakané. Zostala som nehybne stáť len kúsok od stola.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár