„Ččo?“ nechápala som.
„Ahoj,“ vstala od stola „som rada, ze ťa vidím. Naživo si ešte krajšia.“
„Ale...“ nevedela som sa vykoktať.
„Ja viem, čakala si chlapca. Prepáč.“
„Prepáč? Prepáč sa hovorí, keď do niekoho vrazíš, nie keď mi povieš, že si žena!“ odvrkla som nahnevane.
Sklamane pozrela do zeme, no nevzdala sa.
„Naozaj ma mrzí, že som ti to nepovedala, ale pochop ma. Ty si tak skvelé dievča a ja som sa bála, že...“
„Čoho? Že niesom lezba?“
Prikývla. Vtedy mi jej prišlo strašne ľúto a tak som jej navrhla, aby sme si aspoň pohovorili. Sadli sme si ku stolu a objednali drinky.
„Vieš, ja som ti to chcela povedať hneď ako som ti napísala prvý krát. Ale potom som pochopila, že ty asi hľadáš oporu u muža, že ty si skôr hetero a tak som sa bála, že už mi viac neodpíšeš. Strašne dobre bolo s tebou písať.“
vysvetlovala mi.
„Mne sa s tebou tiež dobre písalo. Ale toto bolo nefér.“ povedala som nahnevane.
„Uznávam. Takže to už asi skončí však?“
Nevedela som, čo povedať. Veď tak dobre sme si rozumeli. Svoje pocity predsa nemohla hrať. Muselo v tom byť niečo pravdy. Alebo som len chcela, aby bolo?!
„Ja by som to nezavrhla. Len mi povedz či spoň niečo z toho, čo si mi písala bola pravda?“ pýtala som sa.
„Ano. Všetko bola pravda. Len to nie, že som muž.“
Videla som v jej očiach smútok. Cítila som sa síce trápne, ale chytila som ju za ruku a usmiala som sa: „Môžeme byť kamarátky. Len mi už neklam prosím.“
A tak sme si písali ďalej akoby sa nič nestalo. Prosto sme pokračovali tam kde sme skončili.
Chýbal nám však osobný kontakt. Preto sme sa začali stretávať. Prišli letné prázdniny a obe sme mali kopu voľného času.
Zašli sme si sem tam na hot-dog, pár krát sme boli na kúpalisku a raz aj v kine. Robili sme si tieto babské jazdy každý druhý deň.
Ja som už celkom zabudla na moje problémy z minulosti, dokonca i na to, že kedysi som si myslela, že je chlapec.
V jednu sobotu, keď sme mali zas dohodnuté stretko, pršalo. Mali sme ísť na kúpalisko, no rozhodli sme sa, že pôjdeme ku mne. Nikto nebol doma.
Zapli sme si DVD-čko a pozerali sme staré filmy. Sedeli sme na gauči a smiali sme sa ostošesť. A nielen to. V jednom filme tancovali akýsi čudný tanec a my sme to chceli skúsiť. Skákali sme, vrteli sme sa a rehotali sa. Pritom ako som napodobovala jednu herečku som zakopla o taburetku a padla som hlavou rovno na kraj stola.
Náš smiech utíchol.
„Si v pohode?“ spýtala sa.
„Jasne.“ zasmiala som sa a chcela som vstať, no pred očami sa mi zahmlelo. Ostala som preto sedieť.
„Čo je?“
„Ja, ja... Neviem, je mi čudne.“ citíla som ako sa chvejem. Ona ma chytila za ruky a pomohla mi vstať. Ja som však mala pred očami len čierňavu a zalahlo mi v ušiach.
„Si nejaká bledá. Čo je?“
„Som v pohode naozaj.“ veľmi som sa bála priznať, že niečo nie je v poriadku. Ona však vypla film a posadila ma na gauč.
„Donesiem ti vodu.“
„Dobre.“
Čo ak mám otras mozgu? Nie, na to som nechcela ani pomyslieť.
Podala mi vodu a ja som sa napila.
„Je to lešpie?“
„Hej.“ klamala som.
„Tak poďme trochu von. Pozri už neprší.“
Súhlasila som. Myslela som, že čerstvý vzduch mi urobí dobre. Vstala som teda z gauča, ale akási sila ma priatiahla naspäť.
„Toto nie je dobré.“ poznamela som.
„Je ti zle?“
„Veľmi.“
„Zavolám sanitku.“
Chcela som namietnuť, ale bolo mi naozaj strašne. Lahla som si teda a počkala som kým príde lekár. Ona sedela celý čas pri mne a prehrabávala mi vo vlasoch. Sanitka prišla rýchlo a lekár skonštatoval slabý otras mozgu. Nasadil mi golier a chcel ma odviesť do nemocnice.
„Prosím, je to nutné?“ pýtala som sa.
„Musíme vám urobiť röntgen, slečna.“
„A musím tam ostať aj cez noc?“
„Ano, na pozorovanie.“
„Ah nie.“
„Nebojte sa, len na jednu noc. Ak bude všetko dobré, tak zajtra môžete ísť domov.“ upokojoval ma doktor.
Nemala som teda na výber. Ona však šla so mnou. Chcela byť pri mne. Aspoň kým neprídu rodičia. Tí však prileteli ako na koni. A ona odišla.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
x71
28. 5.mája 2012 20:14
po prvej časti som si myslel, že v tej reštike bude sedieť ten bývalý...
Napíš svoj komentár