Znovu sa ocitla tam, kde sa v poslednej dobe ocitala každú jednu noc. Na tej, pre ňu dobre známej, bledomodrej chodbe, ktorá jej pripomínala nemocničné chodby. Dlhé a opustené. Dokonca aj vôňa čo jej udrela do nosa jej pripomenula vôňu dezinfekcie a liekov. Uvedomila si, že je v nemocnici. Bola zdesená. Vždy mala pred nemocnicami rešpekt, ba dalo by sa to nazvať až panickým strachom. Stála tam sama, nikde na okolo nebolo ani živej duše. Začal ju premáhať strach a úzkosť.
Pomaly kráčala dopredu, no zrazu ju upútali dvere. Dvere, ktoré boli na pohľad také isté ako všetky ostatné navôkol, no predsa sa niečím odlišovali od tej stovky ďalších. Boli na nich hlboké škrabance. Akoby sa niekto z tej izby pokúšal vyslobodiť. Prstami prešla po zničených dverách. Chvíľu tam len tak stála a rozmýšľala čo do nich mohlo urobiť také hlboké ryhy.
Bola si takmer istá, že budú zavreté, ale aj tak sa rukou opatrne dotkla zhrdzavenej kľučky a stlačila ju. Mýlila sa. Bolo odomknuté.
Všetky okná v izbe boli otvorené a tak bola v nej strašná zima. Rozhliadla sa. Na zemi ležali desiatky striekačiek, ihiel a použitých kúskov vaty. Striaslo ju pri pohľade na krv, neznášala ju. Vtom zbadala vozík. Niečo na ňom bolo a bolo to prikryté bielou plachtou. Vedela, že práve teraz je čas odísť, no zvedavosť jej to nedovolila, musela vedieť čo je pod tou plachtou, chcela to vedieť. Podišla bližšie a čoraz viac ju premáhal strach a zvedavosť. Opatrne chytila kraj plachty a strhla ju. Pohľad, ktorý sa jej naskytol bol strašný. Bol tam človek, mŕtvy človek. Vykríkla a rozbehla sa pozdĺž chodby. Ozvena jej kriku sa ozývala po celej budove.
Bežala. Nevedela kam beží, no chcela utiecť. Utiecť preč, strašne sa bála toho čo pred chvíľou videla, no zároveň tomu nechcela veriť. Úplne na konci chodby zbadala ďalšie dvere, ktoré boli trochu pootvorené. Niečo ju k nim priťahovalo a tak nazrela dnu.
Prázdna izba, pomyslela si. V izbe nebolo nič, len jedna posteľ, stojan na infúzie a nejaké prístroje. Z prístroja sa ozývalo monotónne pípanie, čo jej však prišlo čudné, keďže na posteli nikto neležal. Zrazu zbadala niekoho sedieť v kúte izby. Bolo to dieťa, malý chlapček, ktorý mohol mať asi 8 rokov. Niečo ju k nemu ťahalo, akoby nejaká sila chcela aby mu pomohla. Prišla k nemu bližšie, chytila ho opatrne za plece a potichu sa mu prihovorila.
„hej, si v poriadku? Ako sa voláš? Počuješ ma, si v poriadku? “
Chlapec pomaly zdvihol hlavu no neodpovedal jej. Pozrel sa na ňu svojimi prekrásnymi modrými veľkými očami a ona zrazu nadobudla zvláštny pocit. Chvíľu sa na chlapčeka dívala. Jeho oči mali presne taký odtieň ako tie jej. Pohľad jej skĺzol na chlapcove ruky. Kvapkala z nich krv. Preľakla sa, všimla si, že chlapček v ruke zviera žiletku.
Sadla si k nemu na zem a čakala čo sa bude diať. Chlapec si prešiel žiletkou po zápästí. Vtom mu žiletka vypadla z rúk, zavrel oči a ľahol si na zem. Z rúk mu prúdom tiekla krv. Umieral.
Nevedela čo ďalej, bezmocne sa pozerala na jeho telo bez života.
Všimla si zakrvavenú žiletku, ktorá ležala na zemi. Vedela čo má robiť, niečo v jej vnútri jej to našepkávalo. Zobrala chlapcovo telo do náručia, jednou rukou ho hladila po vlasoch a druhou si prešla po oboch zápästiach. Necítila nič, len obrovskú bolesť, ktorá jej prebodávala telo, bolo to silnejšie ako ona, vykríkla od bolesti a z očí jej vyšli slzy. Umierala, vedela, že to tak je, no telo chlapca, ktorého ani nepoznala stále zvierala v náručí. S posledných síl pobozkala neznámeho chlapčeka na čelo a aj ona klesla bez života na dlážku. Posledné, čo počula bolo monotónne píííp, ktoré sa ozývalo z prístroja v izbe.
Vtom sa prebudila. Uvedomila si, že je celá spotená a trasie sa. Prebudil ju ten sen, alebo ju
prebudilo svetlo, ktoré postupne začalo prenikať do jej izby? Pozrela sa z okna. Práve svitalo. Tenké pásy slnečného svetla osvetľovali celú izbu. Ležala na chrbte a pokúšala sa presne si spomenúť na to čo sa jej snívalo tesne pred tým ako sa zobudila. Nedokázala si však spomenúť takmer na nič.
Vstala a zastala si pred zrkadlo. Stálo tam síce vydesené dievča, no s dlhými čiernymi vlasmi a krásnymi modrými očami. Pri pohľade na odraz svojich vlastných očí sa jej v mysli vybavil chlapcov pohľad. Snažila sa spomenúť si na viac vecí zo sna, no jej podvedomie akoby bolo proti tomu a nechcelo jej to dovoliť. Pred očami sa jej zjavil obraz chlapca umierajúceho v kaluži krvi a jej vlastný obraz so žiletkou v ruke. Inštinktívne si prstami prešla po zápästí. Pozrela sa na ruky. Na zápästí sa jej vynímal tenký pásik, akoby urobený žiletkou. Nemohla tomu uveriť.
„Veď to bol len sen, nemohla to byť skutočnosť“ povedala si sama pre seba. Ešte raz si prešla prstami po zápästí a pobrala sa do kúpeľne.
Vošla so sprchy a rozplakala sa. Slzy sa miešali s horúcimi kvapkami vody ktorá jej jemne hladila telo a stekala po tvári.
Čo sa vlastne stalo? Bol to len priveľmi živý sen? Alebo skutočnosť? Budúcnosť, prítomnosť, či minulosť??
To sú otázky na ktoré sa asi nikdy nedozvie odpoveď ... a navždy jej ako pamiatka na malého chlapčeka s nádherným pohľadom zostanú len jazvy na zápästiach ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár