Po istom novembrovom incidente, kedy mali on aj ona k sebe prirodzene trochu bližšie sa síce nič vážne nezmenilo, no ona začala nadobúdať jeden z jej známych "paralyzujúcich" strachov a všetky ostatné narážky na "tú" noc vytrvalo ignorovala. Pár nevinných pohľadov z očí do očí a pár pív predsa nemôže nič ovplyvniť. Jej logika ju vždy zradila a osud zariadil, aby bolo všetko úplne inak ako chcela. Inak, opačne, zle. Zahájila preto nový systém logiky-žiadna logika. Snažila sa osud nadobro zmiasť.
Ahoj.Ako?Zle,učím sa.Nedáš cigo?Ok,stretneme sa vo fajčiarni. Desivý stereotyp, desivé skúškové, desivé rozhovory a desivá neistota každého jedného stretnutia v žiadnom prípade nedodávala povzbudenie ani odvahu. Moje riešenie? Budem sa tváriť, že mám nemenovaného zubára na háku aj keď to tak nie je a permanentne kontrolujem jeho statusy na icq? Prečo v zasáde vždy robím to čo nechcem? A okrem toho...
Len výkrik do tmy...pocit zmaru...za oponou dymu z baru...
Ľudia. Sú všade. Všade kam prídem, všade kam idem, všade kde som a odkiaľ odchádzam. Iba cesta trolejbusom cez zákutia toho najkrajšieho mesta na svete, je mi nechutne zle a mám pocit, že práve teraz je ten čas, kedy som sa "prejedla" ľudí. Neuveriteľná apatia ovládla moje svalstvo, môj mozog, myseľ, čas, priestor. Chcem niekam ujsť!
Vypadni z rovnej čiary, ja ju nenávidím.
Nastala chvíľa sebaľútosti a trýznenia sa rôznymi skutočnosťami v momentálnej dobe. Šialenstvo zo samoty, za ktorú by som pred pár dňami vymenila čokoľvek nadobro, ovládlo moje zmysly a chcem utekať ďaleko niekam za niekym kto existuje iba v mojej fantázii. Alebo ani tam. Snažím sa učiť a medzitým sa motivujem jedným škaredým červeným políčkom v univerzitnom informačnom systéme. Depresia, živé kvety, granko a ten sprostý internet čochvíľa vymením za jedinečný filmový kúsok Hledání země nezemě s Johnym Deppom a Kate Winslet (čo mi pripomína, že som sa stále nedohodla so Sašou na jej návšteve Brna).
Vyzeráš v poriadku, ale nie je to tak...Neuveriteľná nervozita v žalúdku spôsobujúca nevoľnosť neustupuje a dokonca pribúda aj pocit chladného ducha. Je mi zima v prehriatom internáte, som osamelá vo veľkej spoločnosti a naivne si nahováram, že je to predmenštruačný syndróm. Smejem sa sama na sebe, ba priam vybuchujem smiechom a potom zrazu príde pravý nefalšovaný plač ako na Anne Karenine v divadle Andrea Bagara. Vtedy som bola mimochodom sama a bolo mi super. Počas dňa ma von vždy čakala Sveťa s Miškou a na internet som chodila do lacnej kaviarne pri moste cez rieku. Vtedy som v Nitre nachádzala paralely s Brnom a odvtedy to robím všade aj tam kde to z prvého pohľadu vôbec nie je možné!
A ja už chcem iba dávať a viac neočakávať, keď bolesť zo mňa zliezla, bola len smiešna a vlezlá.
Ale už je späť. Znovu opadla iba pri fajčení a spoločnosti toho mladého gentlemana, ktorý keď sa opije je úžasne neseriózny a schopný vytrhnúť mi z ruky kufor a ťahať mi ho zimnou nocou až pred kuchynku. Nešťastná láska je vlastne celkom fain. Práve mi posiela Armagedon
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár