"Vysýpanie smetí o polnoci...veď to nič nie je!" pomyslela som si a spontánne vzala igelitku nahromadeného bordelu zo všetkých mojich klubových a školských tašiek a spolu s plastami som zamierila ku košom. Na vrátnici bola moja obľúbená, milá, hnedovlasá "kolejbaba" , ktorú som úctivo pozdravila. Pár sekúnd na to ma napadlo, že si o mne asi bude myslieť, že som nenormálna, keď chodím vysýpať smeti o dvanástej v noci. Tak som jej pri návrate do bloku A2 šplechla klasickú zdvorilostnú frázu: "mám jarnú depresiu, upratujem". Klamstvo.
Varianta číslo 1: Depresia alebo sadizmus?
Klamstvo? Potrebujem predsa smútok, ako som vždy každému tvrdila. Iba si alibisticky potrebujem dokázať, že všetko čo robím nie je len tak, a že to má aj inú príčinu ako skutočnosť, že sa odpútavam od dumavých stavov mysle a svojich citov, v poslednej dobe viac intenzívnych ako donedávna. Konečné dôsledky všetkých veľmi pozitívnych udalostí sa nakoniec zvrhnú v strašnú existenčnú depresiu; čo s tým? Užívať si život?...je síce dobré heslo, ale nedá sa aplikovať 24 hodín denne 365 dní v roku. Významným pozitívom sa stáva, že o všetkom negatívnom sa lepšie píše - tak hor sa do negatívnych myšlienok! (zvrátené...)
Varianta číslo 2: Harmónia v intenzite?
Na moje správanie, kedy si veľmi intenzívne a spontánne si užívam pozitívne situácie plné energie, radosti, často prehnaného afektovania spôsobeného nadmerne pozitívnou správou/okolnosťou, môže pôsobiť fakt rovnováhy vo všetkých aspektoch - ak intenzívne prežívam to dobré, je celkom možné, že aj keď to zlé prežívať intenzívne nechcem, robím to. Dobrovoľne sa utápam v žiali a potom sa zo zúfalstva smejem sama na sebe. Samozrejme, okrem iných blbostí. Vytváram vety, ktoré nedávajú zmysel a keď chcem ísť potajomky na záchod do divadelnej krčmy, zohrám monodrámu, ktorá na neviditeľných okoloidúcich pôsobí vierohodne (uvediem príklad: Chcem ísť na záchod do Husa na provázku, ale nesedím v krčme, ani nejdem do divadla. Faux pas. A tak tri minúty stepujem medzi pokladňou a vchodom do krčmy a tvárim sa že niekoho čakám, potom skúšam "akože" volať ale imaginárny "dotyčný" to nedvíha. Potom sa pomaly odoberiem na záchod, s tým, že po záchode sa zrejme objaví môj imaginárny dotyčný, ktorý so mnou pôjde do krčmy a preto sa moje použitie toalety stane legálnym a bude bez mojej vlastnej vnútornej hanby. Ešte chvíľu stepujem pri pokladni a potom sa tvárim, že mi niekto volá a ja to zdvihnem, hlasnejšie zakričím slová "kde si, von? Kde von?" a vyjdem hlavným vchodom. Mission passed).
Otázka číslo 3: Priateľ alebo muž mojich snov?
Polemikou nad touto otázkou sa v poslednej dobe zaoberám najčastejšie. Podľa horeuvedenej intenzity zážitkov sa totiž moje postoje menia v priebehu jedného týždňa približne desať krát. Najprv je to kombinácia správnej nálady, hladiny hormónov, biorytmu a nálady dotyčnej osoby; vtedy je výsledok najprv vysoko pozitívny, no na osamotenej ceste domov sa veľmi rýchlo premieňa na negatívny. Nasleduje spŕška slov: "som debil debil debil debil", po prípade "žiarlim,žiarlim,žiarlim" (podľa môjho osobného názoru ďalší stupeň bude "milujem ho, milujem ho milujem ho" a to už bude teda fakt vrchol. ha ha).
Veľmi ľahko sa moje emócie dvíhajú ako hladina v úzkej odmernej pipete...dvíhajú sa a padajú. Na dno, kde sa chodí v psom svete skapíňať. Nešťastná láska vôbec nie je fain a neprospieva ani vzdelávaciemu procesu. Nesmiem zabudnúť spomenúť moju groteskne nazvanú "výzvu" (z výroku - žena nie je prekážka, žena je výzva). Žiarlim na slečnu výzvu a práve pri tejto žiarlivosti pozorujem rozchodnosť svojich pocitov...Keď sa tak nad tým zamyslím, vždy som žiarlila na partnerov svojich priateľov bez ohľadu na to,či to bola muž alebo žena. Aj keď je pravda, že v mojom prípade to už hraničí s radikalizmom; danej dievčine sa vyhýbam, pretože po konfrontácií s ňou mám celý zvyšok dňa, ak aj nie ďalší...depresiu.
Naopak...priateľstvo ma utvrdzuje v neobmedzených možnostiach komunikácie;nie je problém nájsť spoločnú reč, časté komické prejavy mimiky, gestá, neuveriteľná duševná spriaznenosť na strelca výrazne šokujúca. Fakt, že mi je s daným človekom vyslovene skvelo ma ukľudňuje a nedokážem pred ním nič utajiť. Dozvie sa všetko, aj keď skoro nič nepoviem. Krásna podprahovosť! Všetky slová vymenované v pesničke od Queenu - you"re my best friend. Ach. A tá nádherná a úžasná nevedomá schopnosť zdvihnúť človeku náladu sprostou odrhovačkou hodenou na facebook - Dont stop me now, aj keď hodinu do zadu z mojej strany vyšla výčitka - "to je teda fakt povzbudzujúce!".
Výsledok?
Viem, že nič neviem, rovnako ako Sofokles. Neviem čo chcem - možno pre moju spokojnosť s tým, čo mám. Milujem svoj život už v tomto "Brnenskom znení" a nemienim sa ho vzdať. Budem dúfať, že sa nič nezmení - a ak sa to aj stane, vždy to bude na niečo dobré. Akurát už, hádam, neurobím chybu ako predtým - nevzdám sa svojich cieľov, nech sú akékoľvek. Opačná logika ma sklamala a ja znovu začínam veriť na osud. Do boja.
A po boji ku mne príde všetko zaslúžené šťastie...vo všetkých...zložkách...divadelného výrazu
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár