Prichádza zima a spolu s ňou aj pocit napätia na mojej duši, vyznačujúci sa pomalou rozpínavosťou. Je ako...opätok zapadnutý medzi koľajami...ako oziabajúce ruky. Neznesiteľný a neodstrániteľný, spôsobený, predpokladám, mojou vlastnou aktuálnou mizantropickou osobnosťou a plynutím udalostí. Alebo nespavosťou. Napriek mojej nezúčastnenosti v realite vnímam desivé nepodstatnosti krásneho mesta Brno. A jednu z nich by som si chcela pripustiť k telu.
Táto krásna maličkosť býva o poschodie vyššie. Volá sa Marián, charizmatický. Nosí okuliare - neskutočne mu pristanú; vyzerá v nich inteligentne a príťažlivo. Je to človek ktorý o pol noci príde na návštevu, zavalí ma desiatkami latinských stomatologických výrazov a potom si so mnou dá kyslú uhorku a cigaretu; a ja potom nemám byť v siedmom nebi. Keby len nemal tú svoju...frajerku.
Ako osemnásťročná uvedomelá študentka vysokej školy som si pred pár mesiacmi dala ultimátum s názvom without emotions. Dočasné šťastie sa dostavilo, ale teraz ostalo len prázdno. Veľké a nafukujúce sa ako nekonečne veľký balón. Ja nechcem prázdno a preto sa teraz oficiálne zaprisahávam, že od dnes si zase pripúšťam; lepšie smutno ako holé nič.
Chcem všetko zlé; chcem sa šialene zamilovať, či už do správneho alebo nesprávneho, do toho, kto mi lásku opätuje alebo nie, to je jedno. Chcem sa aspoň tváriť, že ľúbim aj keď to bude iba v afekte, možno krátkodobé a bolestivé. Nevadí, nevadí, nevadí.
Dnes mám strašnú náladu na romantiku, dostala som svoju prvú ružu v živote od mojej jedinej a najväčšej životnej lásky – divadla(bola to súčasť predstavenia)...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár