Niekedy pekný, niekedy škaredý. Väčšinou sa aspoň starám o to, aby bol správny, krásny a tak trochu ľahostajný. Lebo potom ho začnem brať až príliš vážne, bublina sa uzavrie a ja nemôžem dýchať. Ja, malý nevinný idealista so zlými vlastnosťami mám niekedy problém ho pochopiť. Presnejšie..nechápem vôbec, ale o to viac ma baví.
Napriek zdanlivej túžbe po aspoň chvíľkovo trvalej spokojnosti neustále plávam medzi prioritami a čakám, kým ku mne na loďke dovesluje tá, ktorá sa mi práve hodí. Chvíľku pracovať a uvedomiť si vlastnú existenciu vo svete peňazí a potom len tak sedieť na záhrade smradľavá, nenamaľovaná bez paranoidných predstáv, ako ma sused sleduje ďalekohľadom. Kričím „Hurá! Ja sa nemusím obliekať do čistých, slušných a nepohodlných vecí!“
Nemám domov. Vlastne mám, ale len vo svojej alternatívnej realite, kde je ním Brno, kde je pekne, slnečno a zaprší len vtedy, keď je príliš dusno. Sú tu veľké neotvorené skrine so starými divadelnými plagátmi. Pripomínajú moje stredoškolské časy, počas ktorých som utrpela pár minimálnych duševných zranení. Ale z kladného hľadiska mi maximálne vyhranili názory a tými sa väčšinu dní oháňam aj pred súčasnými...polemikami nad zmyslom života, existenciálnymi depresiami a veľmi dobre sa pomocou nich presviedčajú rodičia, ktorých večným problémom vždy bolo, je a bude: „čo z teba vyrastie?“ Ach!
Jedny z dverí sa nedajú otvoriť, čo ak by z nich vypadla mŕtvola? Dnes sa nám v starom dobovom lustri vybila posledná žiarovka a keďže na novú nemáme peniaze, svietime si iba stolnou lampičkou a sviečkami. Náš sused sa sťažuje, že búchame a týrame psa ale my mu kľudným hlasom hovoríme nech na nás teda radšej zavolá políciu, ak veľmi chce.
A máme sa radi, spolu s kúskami čokolády a omrvinkami v našich posteliach.
Môj svet je môj. Väčšinou sa sfarbuje podľa nálad, ktoré ma niekedy samy o sebe dosť desia. Veľmi častou a nepríjemnou je nálada asociála s heslom „Ľudia. Sú všade. Všade kam prídem, všade kam idem, všade kde som a odkiaľ odchádzam. Iba cesta trolejbusom cez zákutia toho najkrajšieho mesta na svete, je mi nechutne zle a mám pocit, že práve teraz je ten čas, kedy som sa "prejedla" ľudí. Neuveriteľná apatia ovládla moje svalstvo, môj mozog, myseľ, čas, priestor. Chcem niekam ujsť!“
Odstránim ju väčšinou znechutením si samej seba. Nazvem sa nevyspelým puberťákom a pokračujem v zbieraní mŕtvych švábov v továrni. Sú dni kedy nevychádzam z domu a svoju polohu v posteli pri pozeraní filmov, či čítaní knihy mením iba keď ma príliš bolí chrbát. Keď začnem variť, vždy vysypem niektorú zo surovín. V duchu si opakujem: pomaly, pomaly, pomaly. Znova. Som nemožná a blbá. A potom mi na cestu zase na chvíľu zasvieti nejaká náhoda! Po vycmúľaní jednej z tých farebných lentiliek sa usmievam a ľudia mi musia vchádzať do cesty rýchlo a intenzívne!
Na moje správanie, kedy si veľmi intenzívne a spontánne si užívam pozitívne situácie plné energie, radosti, často prehnaného afektovania spôsobeného nadmerne pozitívnou správou/okolnosťou, môže pôsobiť fakt rovnováhy vo všetkých aspektoch - ak intenzívne prežívam to dobré, je celkom možné, že aj keď to zlé prežívať intenzívne nechcem, robím to. Dobrovoľne sa utápam v žiali a potom sa zo zúfalstva smejem sama na sebe. Samozrejme, okrem iných nonsensov. Vytváram vety, ktoré nedávajú zmysel a keď chcem ísť potajomky na záchod do divadelnej krčmy, zohrám monodrámu, ktorá na neviditeľných okoloidúcich pôsobí vierohodne (uvediem príklad: Chcem ísť na záchod do foyera divadla, ale nesedím v divadelnej kaviarni, ani nejdem do divadla. Faux pas. A tak tri minúty stepujem medzi pokladňou a vchodom do krčmy a tvárim sa že niekoho čakám, potom skúšam "akože" volať ale imaginárny "dotyčný" to nedvíha. Potom sa pomaly odoberiem na záchod, s tým, že po záchode sa zrejme objaví môj imaginárny dotyčný, ktorý so mnou pôjde do krčmy a preto sa moje použitie toalety stane legálnym a bude bez mojej vlastnej vnútornej hanby. Ešte chvíľu stepujem pri pokladni a potom sa tvárim, že mi niekto volá a ja to zdvihnem, hlasnejšie zakričím slová "kde si, von? Kde von?" a vyjdem hlavným vchodom. Mission passed).
A potom mám rada keď sa na mne ľudia smejú. Ale musia sa smiať opodstatnene, inak sa veľmi urazím a dlhých dvadsať sekúnd sa tvárim ako keby mi niekto dal panvicou po tvári.
Niekedy je mojím druhým menom ohrievač. Aspoň ostatní to tvrdia. Môj svet sa vtedy stane jedným veľkým rozprávkovým zámkom, kde vystupujem ako hlavná hrdinka. Uznávam, je to tak trochu problém s neustálym zachraňovaním sveta a podobnými romantickými ideálmi...ale uverím mu natoľko, že vťahujem aj ostatných a oni ani nevedia ako a už sú v tom so mnou! Topíme sa vo veľkom bazéne guličiek s farbami dúhy, jeme zmrzlinu a pomaly zabúdame. Potom utečieme na lúku, kde ležíme na deke, pod ktorou je nechtiac pripučené mravenisko! Tragická irónia!
Cestujem rada a stále toho nemám plné zuby. Milujem vlaky a milujem IC-čka. Majú veľké okná cez ktoré sa môžete pozerať napríklad na polia v Pezinku. Vlak ide ďalej, sem tam príde nejaký tunel, výmoľ. Od Bratislavy do Žiliny inter-city nestojí nikde, iba keď prechádza malými, mestskými zastávkami, spomalí. Sledujem krásnu zelenú prírodu, Trenčiansky hrad, polia a zrak mi zastane pri páre ukážkových bažantoch...a uvedomujem si, že bez môjho sentimentálneho dialogického partnera by som bola sama. Len tupou ceruzkou v peračníku, ktorú už nik nepoužije, pretože je nepresná. Ľahnem si na sedačku vo vlaku a vyzujem si ponožky, ignorujem okolie a naivne dúfam, že keď zaspím, sprievodca sa nado mnou zľutuje.
Niekedy sa mi to podarí, inokedy nie. Ale vo výsledku som vždy šťastná; do kupé za mnou príde pár starých manželov, z ktorých srší spolupatričnosť. Určite nepoznajú slovo rozvod. Neskôr sa predsa dozvedám, že poznajú...ale iba z telenovely.
Som strašne hladná a teta mi dá dve tatranky. Dívam sa na ne ako keby som týždeň nejedla a zo slušnosti odmietam, no nakoniec ma obaja presvedčia, aby som ju zjedla. Keď sa lúčime, ostávame bez vzájomnej výmeny telefónneho čísla, či e-mailovej adresy a vystúpením z vlaku sa pomaly vrátime do vychodených cestičiek.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
grietusha
5. 2.febuára 2011 20:28
ty robíš takýto cirkus kvôli v hajzli v huse? strašne som sa rehotala
2
mňa pobavil ten luster a ďakujem, ani nevieš a mám lepšiu náladu
Napíš svoj komentár