Akoby sme sa ocitli v nemom filme.
Ona jediná v strede ticha kričí,
Sedí tam bezmocne,
vôkol nej zúrivý oheň blčí,
nepočujem praskanie,
ticho ho prehlučí.
Zmieta sa v mukách,
v kŕčoch zviera posledné spomienky,
zdá sa, že slzami oheň uhasí,
zdrvená, nepríčetná v dyme,
bolesť v hrdle nedusí,
nevie, že ja, či my, ju vidíme.
Pozorujem v tichu,
kvílivé náreky len čítam z mimiky,
z tváre desivé výkriky.
Naskytol sa nám zvláštny obraz.
Nekonečná biela plošina,
V kruhu plameňov ona jediná,
možno čaká kým bolesť ju zničí,
nevydá zo seba žiaden zvuk,
len neprestajne kričí.
A ja,
som celkom kľudná, chladná,
občas pochytí ma menšia ľútosť nad jej jazvami,
vidím bolesť,
V kruhu žiare zvírenú bolesť, veľa bolesti,
ale necítim takmer nič.
Ak náhodou pichne ma pri srdci,
dám si tabletku na utlmenie ľudskosti,
a budem sa ďalej prizerať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár