Psychicky je to už trošku zložitejšie.
Bola to osoba, ktorú som obdivovala. Bola mi vzorom a chcela som byť ako ona. Myslela som si, že má úžasný život. Možno som jej tak trošku svojím spôsobom aj závidela. Ale, samozrejme, všetko som jej priala.
Potom sa niečo zmenilo. Po lete prišla do školy úplne zmenená. Nespoznávala som ju. Správala sa ako celkom iný človek. Človek, ktorý by mi za žiadnych okolností nemohol byť vzorom, ktorého by som nikdy neobdivovala, nikdy ho nechcela mať za kamaráta. Jednoducho povedané zomrela pre mňa.
Jasné, že sme z dňa na deň neskončili naše dlho trvajúce priateľstvo. Stále som niekde v hĺbe duše dúfala, že niečo sa možno zmení. Čakala som. Nezmenilo sa. Po roku a niečo sa z nej stal človek hodný poľutovania.
Je mi hrozne ľúto, že toto všetko takto dopadlo.
A že prečo som vlastne napísala tento článok? Ani sama neviem. Asi preto, že som práve dočítala ten jej a prišlo mi ľúto. Že čoho? Toho, že už je to všetko preč. Že už viac nie sme kamoškym aké sme bývali.
V najhlbších zákutiach duše verím, že tá stará kamoška ešte žije a možná, že sa aj vráti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár