Je tu ďalší deň. Musí sa pozbierať a vstať z postele. Čaká ju šesť nudných hodín v polospánku, tak ako vždy. stále častejšie dospieva k záveru, že 99% z toho, čo im vtĺkajú do hlavy nikdy v živote nevyužije. Dosť pochybuje, že exponenciálna rovnica jej pomôže v duševnej kríze. Jediným pozotívom je, že bude so svojimi troma spolutrpiteľkami, ktoré jej vždy nejak vyčaria úsmev.
Pred odchodom ešte zamáva na rozlúčku a nasadí si slúchatká. Po dlhom prepínaní nájde pieseň, ktorá zodpovedá jej nálade a v rytme kráča k prechodu. Policajt s veľavýznamným výrazom na tvári jej povie, kedy môže prejsť, a potom sa venuje už len melódií znejúcej v každej bunke jej tela...." Som tvoj anjel strážca, nech nemusíš báť sa, kým pri mne spíš. Ďalej zhlboka dýchaj a vesmír nech tiká, kým tu spíš..."
Po chvíli ju zastaví známa starenka, ktorá ju vždy poteší ejakým milým slovom...nech sa jej darí. No dnes ju zastaví a keď vidí slúchatká....povie: "Radšej sa cestou pomodli k svojmu anjelovi strážnemu..." Zostane zaskočená z tejto zvláštnej náhody a s ďalšími krokmi sa jej hrnú slzy do očí. Zadíva sa na nebo..." určite tam niekde si a chrániš ma.Prosím, daj mi silu to celé nejak vydržať...už nevládzem."
S myšlienkou na svojho anjela sa dostane až pred školu, z ktorej niet úniku najbližších pár hodín. Vzdychne si a poddá sa tomu pravidlu...
Po škole sa zastaví po nejaké knihy v knižnici a vyrazí domov. Po ceste si jednu z vyvolených kníh otvorí a zarytá do jej riadkov obchádza ľudí prechádzajúcich naokolo. A je to za ňou..., no zajtra ju čaká rovnaká rutina. Už má toho plné zuby. Toto večne sa opakujúce divadlo už dávno stratilo aj poslednú štipku zaujímavosti. Doma na ňu pravdaže z nepochopiteľných príčin nakričí mama známe vety o jej hlúposti a naivite...no ona ju nechápe. Keby jej dá aspoň pokoj, nech si to vyrieši sama...veď svojím prístupom jej to len sťažuje. Akoby nemala už dosť problémov a nebola dosť nešťastná. Nikdy ju nepochopí...ako sa cíti. A načo jej bude vykladať čo sa stalo...aj tak pozná jej názor. Určite by jej povedala, že jej za to nestojí a nech sa na neho vykašle..., ale to nejde tak ľahko. Aspoň kým nebude mať vo všetkom úplne jasno. V tejto hmle sa predsa nemôže rozhodnúť o ničom. Musí si počkať na ten rozhovor a dúfať, že bude čo najskôr, nech vie na čom je. Tento pocit neistoty a zmätenia ju postupne zabije...tým si je istá. Dnes sa nestalo opäť nič, čo by jej niečo ujasnilo...snáď zajtrajšok prinesie trochu svetla.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár