Je tu ďalší deň. Musí sa pozbierať a vstať z postele. Čaká ju šesť nudných hodín v polospánku, tak ako vždy. stále častejšie dospieva k záveru, že 99% z toho, čo im vtĺkajú do hlavy nikdy v živote nevyužije. Dosť pochybuje, že exponenciálna rovnica jej pomôže v duševnej kríze. Jediným pozotívom je, že bude so svojimi troma spolutrpiteľkami, ktoré jej vždy nejak vyčaria úsmev.
Pred odchodom ešte zamáva na rozlúčku a nasadí si slúchatká. Po dlhom prepínaní nájde pieseň, ktorá zodpovedá jej nálade a v rytme kráča k prechodu. Policajt s veľavýznamným výrazom na tvári jej povie, kedy môže prejsť, a potom sa venuje už len melódií znejúcej v každej bunke jej tela...." Som tvoj anjel strážca, nech nemusíš báť sa, kým pri mne spíš. Ďalej zhlboka dýchaj a vesmír nech tiká, kým tu spíš..."
Po chvíli ju zastaví známa starenka, ktorá ju vždy poteší ejakým milým slovom...nech sa jej darí. No dnes ju zastaví a keď vidí slúchatká....povie: "Radšej sa cestou pomodli k svojmu anjelovi strážnemu..." Zostane zaskočená z tejto zvláštnej náhody a s ďalšími krokmi sa jej hrnú slzy do očí. Zadíva sa na nebo..." určite tam niekde si a chrániš ma.Prosím, daj mi silu to celé nejak vydržať...už nevládzem."
S myšlienkou na svojho anjela sa dostane až pred školu, z ktorej niet úniku najbližších pár hodín. Vzdychne si a poddá sa tomu pravidlu...
Po škole sa zastaví po nejaké knihy v knižnici a vyrazí domov. Po ceste si jednu z vyvolených kníh otvorí a zarytá do jej riadkov obchádza ľudí prechádzajúcich naokolo. A je to za ňou..., no zajtra ju čaká rovnaká rutina. Už má toho plné zuby. Toto večne sa opakujúce divadlo už dávno stratilo aj poslednú štipku zaujímavosti. Doma na ňu pravdaže z nepochopiteľných príčin nakričí mama známe vety o jej hlúposti a naivite...no ona ju nechápe. Keby jej dá aspoň pokoj, nech si to vyrieši sama...veď svojím prístupom jej to len sťažuje. Akoby nemala už dosť problémov a nebola dosť nešťastná. Nikdy ju nepochopí...ako sa cíti. A načo jej bude vykladať čo sa stalo...aj tak pozná jej názor. Určite by jej povedala, že jej za to nestojí a nech sa na neho vykašle..., ale to nejde tak ľahko. Aspoň kým nebude mať vo všetkom úplne jasno. V tejto hmle sa predsa nemôže rozhodnúť o ničom. Musí si počkať na ten rozhovor a dúfať, že bude čo najskôr, nech vie na čom je. Tento pocit neistoty a zmätenia ju postupne zabije...tým si je istá. Dnes sa nestalo opäť nič, čo by jej niečo ujasnilo...snáď zajtrajšok prinesie trochu svetla.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.