Sedí zabalená v deke a čaká. Všade navôkol sa rozlieha mrazivé ticho. Len tikot sekundových ručičiek pretína tento pokoj. Za oknom je nekonečná tma. Rovnaká ako aj v jej mysli. Zdá sa, akoby sa čas zastavil s nádejou, že tento zlý sen sa skončí. No tikot hodín neprestáva znieť. Čas sa nedá vrátiť späť aj keby posunie ručičky hodín. Oklamala by tým len sama seba. No toho má už dosť! Už nechce neustále myslieť na to čo sa skončilo, na to čo je nenávratne preč. Bolo to krásne, no tých pár nádherných chvíľ vystriedal nekonečný smútok. Už nemôže ďalej čakať, nevládze byť naďalej pokojná a utešovať sa myšlienkou, že nič nemusí byť také aké to na prvý pohľad vyzerá. Toto predsa už nie je prvý pohľad! Je snáď tisíci, no stále z neho vyčíta to isté. Nech sa akokoľvek snaží myslieť na niečo iné, vždy sa tento pocit prederie na povrch. Pocit, že už nič nemá zmysel. Pocit, že nech spraví čokoľvek a akokoľvek, vždy to skončí rovnako. Stojí za to pokúsiť sa znova vstať? Veď už má beztak dosť modrín a rán na srdci. Lepšie by bolo ostať ležať a naučiť sa žiť s tým pocitom bezmocnosti.
Myslela si, že tentoraz to bude iné. Veď všetko bolo také krásne, všetky jeho slová sa jej vrývali do duše ako tá najkrajšia pieseň. Pieseň, na ktorú sa nedá zabudnúť, ktorá sa nedá vymazať. Pieseň, ktorej nebude mať nikdy dosť, a ktorá sa jej neobohrá. Stále jej znie v mysli, a práve ona jej nedovolí zabudnúť. Práve táto pieseň ju stále núti myslieť si, že to čo sa teraz deje musí byť len omyl. Len nedorozumenie, ktoré sa vysvetlí, len zlý sen, z ktorého sa prebudí.
Bojí sa....tak veľmi sa bojí, že ani tentoraz sa nedočká prebudenia. Ani tentoraz to nebude len omyl, ktorý sa vysvetlí. Má strach z pravdy, no zároveň vie, že ju musí poznať. Nech by bola akokoľvek bolestivá. Potrebuje mať úplnú istotu, že táto nočná mora je skutočnosťou.
Hnev a trápenie postupne vystrieda pocit viny. Môže za to ona! To ona je na vine svojmu nešťastiu. Na čo sa vôbec snažila byť šťastná?! Ako mohla čo len na chvíľku uveriť jeho slovám, ako?!! Bola taká hlúpa, keď si myslela, že toto šťastie je pre ňu, že aj ju môže mať niekto skutočne rád. Stále sa presviedča o tom, že láska neexistuje. Je len naším zdaním! Je to niečo neuveriteľne krásne a neskutočné, aby to mohla byť pravda. Keby existovala láska, nikdy by takto netrpela. Alebo, možno len láska nie je jej osudom. Možno je odsúdená sa na ňu len z diaľky pozerať, no nikdy jej nebude patriť. Ale aký má potom jej život zmysel? Bez lásky, bez šťastia, bez pravdy a s trápením. Na čo ju Boh povolal na túto zem? Ake má s ňou plány?! Zrejme má slúžiť len ako príklad smútku a nešťastia, aby si ostatní ľudia okolo nej uvedomili čo všetko majú.
Za oknom sa spustil neutíchajúci dážď. Rovnaký ako jej plač. Snažila sa neplakať a byť silná, no na čo?! Pre koho?! A tak len plakala, dlho a potichu, aby nik nezačul jej súženie. Veď je to len jej smútok, musí ho prežiť sama. Tak ako celý svoj život. Slzy jej neprestajne stekali po lícach, až nakokon nevnímala nič. Ani tmu, ani dážď, ba ani tikot hodín. Všetko navôkol stratilo zmysel, všetko bolo zbytočné a ona nemohla spraviť nič. A tak len čakala na ďalšiu ranu osudu, na ďalšiu lož, ktorá ju zlomí. No tentoraz si je aspoň istá, že sa dočká....a nepotrvá to dlho.
Po chvíli dážď ustane a ani ona už nevládze ďalej plakať. Ľahne si a zavrie oči, unavené od plaču. Nemôže ich už udržať otvorené. Počuje len tikot, akoby jej naznačoval, že jej čas sa kráti. Únava je silnejšia ako ona...pomaly upadá do sna....snáď aspoň ten je prebudí k životu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
pershing363  17. 11. 2007 19:10
U vas prsi?
Napíš svoj komentár