nechcem premlčať zúrivý nárek.
Keď falošne si sa mi do očí smial,
nevidím cez slzy na brehy riek.
Možno nedokážem zahnať spomienky,
ktoré ako hladné supy krúžia.
Chcem ich nakŕmiť, vyvrátiť zámienky,
nech ma ďalej v mysli nesúžia.
Možno robím chybu za chybou,
keď vraciam sa a nezabúdam.
Neviem hrýzť si do pery, byť nemou rybou,
každým slovom znova sa nadobúdam.
Možno som krutá, a možno nie,
veď v pomste hrám s tvojimi kartami.
Aj keď to nevieš, môj hlas to znie,
teraz som na rade s lacnými žartami.
Možno len jatrím staré rany,
no musím zas pokoj nájsť v duši.
Posledné činy plynú z mojej strany,
azda koniec navždy temnotu už zruší.
Možno odpustiť mám, ale ako?
bez tvojej ľútosti, bez tvojej slzy.
Ty nevyčistíš a neprezlečieš sako,
si stále pyšný, stále drzý.
Možno klamem samu seba,
keď sa snažím vrátiť údery.
Možno nikdy nedotknem sa neba,
zapadnem medzi krvilačné zvery.
Možno to tak musí byť,
možno mám padnúť, možno rásť.
Možno budeš ďalšie chladom biť,
možno len sebe polená pod nohy klásť.
Možno menej a možno viac,
možno sýtosť a možno hlad.
Možno teplo a možno chlad,
možno menej a možno viac.
Možno stále a možno zas,
možno kar a možno ples.
Možno včera a možno dnes,
možno stále a možno len raz.
Možno áno a možno nie,
možno hasnem a možno tliem.
možno snívam a možno bdiem,
možno áno a možno nie...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár