bez kameňov, bez dažďa slov.
Bola a už nie je dnes tu,
lásku zlomil ťažký kov.
Myslela, že prejde ohňom,
cez vodopády líščích hier.
Hľadala svoje svetlo v ňom,
v pohybe slnka na prahu pier.
Láska stráca silu v boji,
je sama proti armáde.
Na bojišti tíško stojí,
slzy v očiach pri páde.
Púpavu už sfúkol vietor,
odkvitne a už jej niet.
Srdce krehké dychom pukol,
každým slovom prázdnych viet.
Postavil jej pevnú hradbu,
no ona stratila krídla na slzách.
Vystrojil falošnú bielu svadbu,
no poplietol je v čiernych tmách.
Odkvitla a teraz jej už niet,
púpava i láska nemé sú.
Nechaj len vietor teraz znieť,
nech jej dušu až k nebu vynesú...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
demola
21. 6.júna 2008 08:32
Máš pekné metafoty a celkovo tie obrazy, symboly. Ale niekedy je ich tak veľa, že strácam hlavnú niť . Ale ináč fajn, len škoda, že je smutná...
Napíš svoj komentár